Netradičné stretnutie dvoch ľudí, ktorí pod ťarchou svojich životov netušili, že ešte môžu byť šťastní. Oni, ich deti, celé ich okolie. Otázkou ostáva, či šťastní byť chcú...

Ukážka z knihy:

V Regiojete, ktorý ide z Bratislavy do Prahy, a potom zas z Prahy do Bratislavy, si vždy rezervujem osemdesiatpäťku.

Sedadlo číslo 85.

V otvorenom vozni, ktorý volajú Relax, a v ktorom sa pravidelne premávajú zamestnanci v uniformách. Vedia, že na konci cesty vám príde mail, kde ich môžete ohodnotiť, tak sa snažia byť milí. Káva, čaj z čerstvej mäty a voda je tam zadarmo, jedlo za pár eur, dokonca majú aj súši, ale to som si ešte nedala. Nemala som odvahu. Toľkokrát som sa nadýchla, že si ho objednám, a neverila som vlastným ušiam, keď som počula svoje ústa hovoriť, že si dám len tvarohový koláč, lebo nie som hladná. Vždy som bola hladná. Aj do lietadiel som nastupovala s prázdnym žalúdkom, páči sa mi jesť v dopravnom prostriedku a je mi jedno, že niekedy to vôbec nechutí dobre... Už len ten pocit. Že sa stravujete na ceste niekam. Alebo odniekiaľ.

Súši sa im minie tam v tom vlaku veľmi rýchlo. Vlastne si ho dá skoro každý, je fakt lacné a je to celkom slušná porcia. Sledujem ľudí, či sa nemračia, že ryba nie je čerstvá, alebo či im niečo neprekáža, ale všetci sa tvária spokojne. Niektorí ho jedia spôsobne paličkami, zručne si namiešajú wasabi so sójovkou a za každým sústom si na jazyk položia plátok zázvoru. Iní ho napichujú na vidličku, bojujú, ak sa im ryža rozpadáva, zahrešia, potichu alebo nahlas a potom sa vyplašené obzerajú po vagóne, či ich niekto v ich nešikovnosti sleduje. Väčšinou sa nám vtedy stretnú pohľady, lebo ja ich sledujem, baví ma to. Ale mám pre nich nachystaný chápavý úsmev, akože, to je ok, tiež som nemehlo a oni mi ho vrátia, ten úsmev, niektorí mi dokonca vysvetľujú, že sa im to bežne nestáva. Hovoria nahlas, ľudia vo vozni sa za tým hlasom obrátia a buď krútia hlavami alebo sa uškŕňajú, tí, ktorí bojujú so súši, si dávajú viac záležať.