Prekonávanie zacyklení v traumatizáciách, konfliktoch a rizikách.

Keď sa deti a mladiství naučia mentalizovať, nadobúdajú schopnosť prelamovať bludné kruhy traumatizácií, konfliktov a rizík. Zvyšuje sa ich schopnosť komplexnej empatie.

U detí s nepriaznivými vzťahovými skúsenosťami, keď zažili napr. emočné zanedbávanie, násilie alebo dokonca sexuálne zneužívanie, sa spravidla stretávame s nižšou mentalizačnou schopnosťou. a rodinami ako aj včasné a dostupné ponuky pomoci sú dokázateľne nápomocné v rozvíjaní sebaúčinnosti a mentalizačnej schopnosti. Mladí ľudia sa tak môžu učiť v interakcii a vzťahu a zažívať niečo čoho sa im nedostávalo v ich prirodzenom vzťahovom poli. Opísané sú individuálne, skupinové a rodinné stretnutia.Špeciálna kapitola je venovaná aj odolnosti, pedagogickému kontextu a významu včasných intervencií.

Ukážka z knihy: 

Mentalizovanie ako centrálna vývinová úloha v detstve.
Vývin predstavuje neustály proces zmien, ktorý je najmä v prvých rokoch života určovaný zrením, rastom a diferenciáciou. Detský vývin je „spleť vývinových línií" (Tyson & Tyson, 1997). Kognitívny, afektívny, psychosexuálny a sociálny vývin sa vzájomne ovplyvňujú. Okrem týchto rôznych vývinových ciest predstavuje vzťah s inými rudmi kľúčovú nadradenú tému detského vývinu. Čoraz viac sa pritom ukazuje, že „pre zdravý vývin nie je dôležitý len stabilný primárny vzťah, ale prinajmenšom rovnako zásadná je skupina" (Schultz-Venrath & Felsberger, 2016, str. 16). Fonagy et al. (2004) stotožňujú vývin človeka so zbieraním vzťahových skúseností. Na to, aby skúsenosti prostredníctvom mentalizovania umožnili sebareguláciu a reguláciu vzťa hov, musia byť intrapsychicky reprezentované ako prvky self a identity. Kvalita vzťahu medzi vzťahovými osobami a dieťaťom pritom rozhodujúcim spôsobom ovplyvňuje vývin self, ako i jeho reguláciu a reguláciu vzťahov. Vzťahové skúsenosti so vzťahovými osobami schopnými kvalitného mentalizovania (pozri kapitolu 2) tak predstavujú základ vývinu mentalizácie a úspešnej regulácie self aj vzťahov. Deti, ktorým vzťahové osoby nedokážu sprostredkovať pocit bezpečia na osobnú a sociálnu orientáciu, dokážu im ho sprostredkovať v nedostatočnej miere, alebo dokonca sami predstavujú zdroj silného stresu, musia zvládať „dvojnásobnú záťaž“ (Alien et al., 2015; Alien & Fonagy, 2015). Vzťahová osoba sa stáva záhadou, ktorú treba „vyriešiť“ resp. vydržať prostredníctvom nementalizovania. Fonagy & Allison (2014) chápu epistemickú dôveru ako mechanizmus, ktorý dieťaťu umožní získať učením sociálne kompetencie.