Nikdy ho nemáme dosť, všakže? Času. Domnievame sa, že ho máme celú kopu, no keď na tom skutočne záleží, nikdy ho nemáme dostatok. Postupne na to prichádza aj Wallace v príbehu, ktorý je veselou, desivou, ale pritom láskavou spoveďou o živote strávenom v kancelárii a o smrti strávenej budovaním domova, priateľstva a lásky.

Vitajte v Cháronovom prievoze! Čaj je tu horúci, koláčiky čerstvé a mŕtvi práve prichádzajú. Keď si zberačka Mei príde vyzdvihnúť Wallacea z jeho vlastného pohrebu, začína mať podozrenie, že by mohol byť mŕtvy. Zoznámi sa však s Hugom, majiteľom zvláštnej čajovne, ktorý mu sľúbi, že mu pomôže prejsť na druhú stranu. Wallace len ťažko prijíma fakt, že je definitívne mŕtvy. Ani po smrti nie je pripravený opustiť život, ktorý však dovtedy ledva žil. Napokon získa týždeň na to, aby prekonal samého seba a za sedem dní úplne nanovo prežil celý svoj život.

Ukážka z knihy: 

„A to ma má akože upokojiť?“ zachrčal.

„Toto je priveľa na každého. Ak potrebuješ, môžeme si tu na chvíľu posedieť. Nebudem ťa naháňať.“

Netušil, čo potrebuje. Nevedel jasne uvažovať. Snažil sa všetko pochopiť, nájsť niečo, čoho by sa mohol zachytiť. A keď to našiel, prišlo to z jeho vnútra vo forme zabudnutej spomienky a zhmotnilo sa to pred ním ako duch.

Mal deväť rokov a otec ho požiadal, aby prišiel do obývačky. Práve sa vrátil zo školy a v kuchyni si pripravoval sendvič s arašidovým maslom a banánom. Pri otcovej požiadavke zmeravel a premýšľal, čo urobil. Fajčil za tribúnami, ale to sa stalo pred niekoľkými týždňami a rodičia by sa to dozvedeli, len keby im o tom niekto povedal.

Sendvič nechal na linke a už vtedy si v duchu pripravoval výhovorky a sľuby: Prisahám, že to už nikdy neurobím. Stalo sa to iba jediný raz.

Rodičia sedeli na gauči a jeho zarazilo, keď si všimol, že mama plače, hoci sa zdalo, že sa s tým snaží bojovať. Líca mala zmáčané od slz a v ruke zvierala servítku. Tieklo jej z nosa a napriek tomu, že sa pri jeho príchode pokúšala usmiať, skrivila pery a roztriasli sa jej plecia. Predtým ju videl plakať len pri nejakom filme, v ktorom pes prekonal nepriazeň osudu (ostne dikobraza), aby sa mohol opäť stretnúť so svojím majiteľom.

„Čo sa deje?“ opýtal sa neistý, čo sa od neho očakáva. Vedel, ako by mal človeka utešiť, no nikdy predtým to neskúsil. V ich rodine náklonnosť často neprejavovali. Keď urobil niečo, čo rodičov potešilo, otec mu tak nanajvýš potriasol rukou a mama mu stisla rameno. Neprekážalo mu to. Tak to u nich chodilo.

„Tvoj starý otec umrel,“ oznámil mu otec.

„Ach,“ vydýchol Wallace a odrazu ho svrbelo celé telo.

„Rozumieš smrti?“

Nie. Vôbec jej nerozumel. Vedel, čo je to, čo to slovo znamená, no bolo to niečo nejasné, niečo, čo sa stávalo iným ľuďom, žijúcim na vzdialených miestach.