Benedict Bridgerton, druhý najstarší brat Bridgertonovcov, počas maškarného plesu svojej matky stretne dámu, ktorá ho očarí až tak, že na ňu nemôže prestať myslieť. Nepozná jej meno a tiež nikdy nevidel jej tvár. Jeho Popoluška má však svoje dôvody na to, aby ju nevypátral. Nájde Benedict lásku svojho života, ktorá nechce, aby vedel, kým v skutočnosti je?

Spoločenská sezóna roku 1815 je v plnom prúde, a hoci by si človek pomyslel, že všetci budú hovoriť o Wellingtonovi a Waterloo, pravdou je, že témy rozhovorov sa od poslednej sezóny veľmi nezmenili, sústreďujú na bežné spoločenské dianie. Tak ako zvyčajne, sa nádeje debutantiek na uzavretie manželstva upínajú k rodine Bridgertonovcov, predovšetkým na najstaršieho z nezadaných bratov, Benedicta. Možno nemá titul, ale jeho príťažlivá tvár, výborná postava a tučná peňaženka to ľahko vynahradia. Naša autorka pri viac ako jednej príležitosti začula, ako nejaká Ctižiadostivá matka hovorí o svojej dcére: Vydá sa za vojvodu alebo Bridgertona.

V súčasnosti pán Bridgerton nejaví záujem o mladé dámy, ktoré sa objavujú na spoločenských podujatiach. Zúčastňuje sa takmer každého večierka, ale nerobí tam nič iné, iba pozoruje dvere, akoby čakal na niekoho výnimočného. Možno Na budúcu manželku?

Spoločenské noviny lady Whistledownovej, 12. júla 1815

Ukážka z knihy: 

Všetci vedeli, že Sophie Beckettová je bastard.

Každý jeden sluha to vedel, ale malú Sophie mali radi, odkedy ju niekto počas jednej daždivej júlovej noci nechal ako trojročného drobca, oblečeného v priveľkom kabáte, na schodoch Penwood Parku. A keďže ju mali radi, predstierali, že je presne tou osobou, za ktorú ju vydával šiesty gróf z Penwoodu - osirelú dcéru jeho starého priateľa. Bez ohľadu na to, že Sophie mala machovo zelené oči a tmavo plavé vlasy, presne ako gróf. Bez ohľadu na to, že jej tvár sa pozoruhodne podobala tvári grófovej nedávno zosnulej matky alebo na to, že jej úsmev bol rovnaký ako úsmev grófovej sestry. Nikto nechcel zraniť Sophiine city - a tiež ohroziť vlastné živobytie - tým, že na to bude upozorňovať.

Gróf Richard Gunningworth nikdy nerozprával o Sophie alebo o jej pôvode, ale musel vedieť, že bola jeho nemanželským dieťaťom. Nikto netušil, čo bolo v liste, ktorý gazdiná vylovila zo Sophiinho vrecka, keď ju v tú daždivú noc objavili. Gróf ho spálil iba niekoľko sekúnd po tom, čo ho prečítal. Pozoroval, ako sa papier v plameňoch scvrkáva a krúti, potom prikázal, aby pre Sophie pripravili izbu. Odvtedy tam ostala. Volal ju Sophia a ona ho nazývala „môj pane.“ Vídavali sa niekoľkokrát do roka, vždy, keď sa gróf vrátil domov z Londýna, čo sa nestávalo veľmi často.

Podstatnejšie však bolo, že Sophie vedela, že je bastard. Nebola si celkom istá, ako to mohla vedieť, ale jednoducho to vedela po celý svoj život. Mala niekoľko spomienok na svoj život pred tým, ako prišla do Penwood Parku. Pamätala si dlhú cestu Anglickom a tiež starú matku, ktorá kašlala, chrčala a vyzerala vychudnuto, ako jej hovorí, že bude žiť so svojím otcom. A predovšetkým si spomínala na to, ako v daždi stála na schodoch pred dverami a videla, ako sa jej stará matka skrýva v kríkoch a čaká, či Sophie zoberú do domu.