Bitka pri Maratóne a posledný boj pri Termopylách sú dve z najznámejších bitiek starovekého sveta. Desaťročie v gréckych dejinách medzi rokmi 490 – 479 tvorilo základ politického a kultúrneho smerovania Západnej Európy na dve a pol tisícročí. Bravúrny príbeh hovorí o Aténčanoch, ktorí boli ochotní pre slobodu obetovať všetko. Stojíme pri zrode aténskej demokracie, ktorá sa stala vzorom pre dejiny a vývoj spoločnosti aj v dnešnej dobe. Brány do Atén právom radia Conna Igguldena k najlepším autorom epickej historickej fikcie.

Ukážka z knihy: 

Vo vzduchu sa vznášal prach a peľ horských kvetín, hustý ako voňavka či varený glej. Všetko živé dychčalo v tieni. Všade navôkol rástol tŕnistý kozovec, ostrá tráva a pomedzi to trčali holé skaly, také horúce, že sa na nich nedalo oddychovať. Cvrčky cvrlikali v konároch borovíc, ktoré sa držali na kameni a ledva prežívali.

Do ticha prastarého ako okolité kopce sa vinula hudba ani slabučká nitka, postupne silnela a dali sa v nej rozoznať dychové nástroje a hlasy. Jašterice rýchlo odcupitali do skrýš, a keď sa kráľovi tanečníci dostali na hrebeň, vzduch vibroval činelmi, píšťalami a bubnami. Na jediný rozkaz celí zadychčaní zastali a kvapkal z nich pot.

Kráľ Darcios na svojom žrebcovi podišiel dopredu a zosadol s náznakom ladnosti, akou oplýval v mladosti. Hodil opraty otrokovi a vydriapal sa na veľký plochý balvan, odkiaľ sa rozhliadol po pláni. Takto z výšky videl zjazvenú zem, stopy vojny a ohňa. Zamračil sa, dojatý, aká je minulosť vzdialená a zároveň blízka. Presne na tomto mieste stál pred tridsiatimi rokmi. V tej chvíli mal pocit, že stačí jeden krok a ocitne sa znova tam so svojím otcom po boku a bude mať celý život ešte len pred sebou.

Z mesta Sardy zostali len ruiny. Požiare už dávno vyhasli, no keď zavial vánok, stále cítil spálenisko, ohorené tehly, voňavku či hnilobu. V diaľke boli ľudia. V priezračnom vzduchu Dareios videl záblesky ohnísk, z ktorých stúpali tenké kúdoly dymu. Nepochybne niektorí z nich utiekli a po požiari sa chceli vrátiť alebo len rabovať v troskách, hľadať guľôčky zlata, ktoré boli predtým mincami.

Pohrebná hranica mesta nemohla byť malá. V ten deň z výšky a diaľky hôr bolo ťažké predstaviť si celé ulice, záhrady a štvrte pohltené plameňmi. Strážne veže na hradbách sa zrútili, Darcios videl, ako z nich padajú kamene. Ulice ťahajúce sa od hradieb boli jasne viditeľné, lebo rodiny zanechávali za sebou popol a sadze.

Zostávali po nich tmavé cestičky ako žily na stareckých rukách. Kráľ vedel, že teraz sa tam vkradne mor. Tí, ktorí prežili, sa nestarajú o mŕtvych, pokiaľ ich nevedie pevná ruka. Po telách sa hemžili muchy a živí okolo nich čo najrýchlejšie prechádzali, zúfalo ich nechceli vidieť.