Obálka prezrádza, že zavítame do rodinky podivných bytostí. Ľudí? No, na prvý pohľad tak vyzerajú a zároveň ani nie. Nasťahujú sa do starého domu v jednosmernej ulici. Otília, dievča z domu oproti, je svedkom zvláštností nových susedov. Je však zvedavá a bez priateľov. A na nových deťoch ju čosti priťahuje. Sabine Bohlmann skvele prepojila obyčajný život, jeho fungovanie, naše denné návyky, rutinu, s agentúrou, začleňujúcu rôzne bytosti do nášho sveta. A presne tu, v tomto momente, sa sťahujú Grausovci do domu číslo 13 v jednosmernej ulici. Príbeh je zábavný, zvláštny, no najmä poučný. Poučný v zmysle, že nás denne obklopuje inakosť. Patrí do nášho sveta a je dokonca vítaná. Všetko iné, čo nepoznáme, je pre nás strach-vzbudzujúce, pritom to tak vôbec nemusí byť. Príkladom nám je práve malá Otília. Grausovcov učí, ako funguje náš bežný svet v praci, pretože v agentúre sa venujú výučbe len v teoretickej rovine a pre zvláštne bytosti je aj taký nákup v potravinách hotové peklo. Taktiež sa z Vitajte u Grausovcov deti naučia, že rodina nie je o tom, že ľudia spolu obývajú rovnaký priestor, alebo že priatelia sú priateľmi len za určitých podmienok a napríklad aj to, že láska kvitne v každom veku. Sabine napísala úžasný príbeh, naozaj sme si ho s Pauli užili a okrem iného, nastal pred spánkom aj výbuch smiechu, keď som začala spievať časť o upratovaní na melódiu pesničky La Cucaracha… odvtedy občas začujem, že si Pauli pri upratovaní spieva: ja upratuuuu-jem, ja upratuuuu-jem, po-riadok je čo mám rád(pritom upratovanie neznáša). Je to fakt chytľavé a Pauli originál verziu “lakukarača” ani nepozná.