Radovan Brenkus debutoval v roku 1997 zbierkou rozsiahlych veršovaných pásiem s názvom Pochod mŕtvych (AGS, V&V, Košice 1997). Už vtedy naznačil, že s jeho optimizmom v tvorbe to nebude najsvetlejšie... Smrť, záľahy húľav, bolesť a obrazy až takmer apokalyptických vízií do určitej – i keď už trochu plastickejšej a vybrúsenejšej podobe – ostali poznateľné a určujúce i v jeho poslednej zbierke nazvanej príznačne Rekviem v prachu (VSSS, Bratislava 2002). Brenkus chce byť básnikom čierňavy – mútny prognostik, temravý alchymista, ktorý čupí v transcendentálnej krútňave tohto sveta, a zdá sa, že sa mu spoza svojich sivých závesov priveľmi nechce vystrkovať nos na svetlo... Jeho básne zo zbierky Rekviem v prachu sú prestúpené zúfalstvom, beznádejou, chmúravami. 

Ukážky z knihy: 

Lampa nad vodami

Blúdi k močariskám, zhora čarovné nahá. Spotený vánok pred ňou delt hmlu, pochodeň loví z jej krvi zúfalé sme.

Posiela varovný signál, kým sa stráca.

S každým úderom zvona viac a viac soli v jej stopách, čo za mnou pribúdajú. Hviezdy zametajú z nich spopolnené zmije, zavýjanie príbuzných noci vo vnútri.

Na mieste, kde zmizla zdola vlhká, prineskoro som zostal stáť ako vŕba: v kruhu kostí dutých ako odslzené mračná.

V strede hasla pochodeň. Vánok dofúkal, keď úsvit prepadol prstom mokré korene, na belasom poraste sa zoblačnila inovať.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Svetluška vločka

Svetlušku vločku zmieta vánok, v doline líha pod ohnutý list. Teplo sa jej vkráda do topánok. Pod ohnutý list.

Prízrak z jej sna tam sedel: „Som svetlom ľudských ciest." Zavesila lampáš na kríž stebiel. Ľudských ciest.

Prvý lúč premenil ju na kvapku. Niekto ukradol v noci lampáš. Premenil ju na kvapku.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Medzi obrazom a odrazom

Vyhýbala si sa, akoby som v sebe nosil tvojho mŕtveho po belasých zásnubách.

Medzi nás si hodila zrkadlo a ja som zostal trčať v skle.

Symbol splynutia, čo v ňom vyčnieva, ma chorobne zožiera.

Zo strán tlačí naň prázdno.