Veda, technológia a západná liberálna demokracia dramaticky ovplyvňujú kvalitu nášho života. V porovnaní s predchádzajúcimi generáciami máme nevídaný prístup k informáciám, väčšiu osobnú slobodu, vyššie materiálne pohodlie a viac vlastníctva. A predsa, ešte pred šokom z pandémie covid-19 sa oveľa viac ľudí než kedykoľvek predtým sťažuje na depresiu, úzkosti a nespokojnosť. V lepších materiálnych podmienkach akoby bol život ťažší. Prečo je to tak? Police sa prehýbajú pod váhou motivačných kníh a internet je zaplavený radami vplyvných osobností a slávnych guru, no do akej miery možno od týchto zdrojov očakávať zmysluplné, praktické odpovede, relevantné pre skeptických ľudí žijúcich v modernej, technologicky vyspelej kultúre?

Psychoterapeuti už vyše sto rokov rozvíjajú a zdokonaľujú modely ľudskej mysle. Usilujú sa uľaviť od trápenia a ponúkajú pomoc ľuďom, ktorí si chcú lepšie usporiadať život. Hoci je klinický pôvod psychoterapie dôležitý, jej odkaz má oveľa širší význam. Ponúka originálne pohľady na veľké otázky, zvyčajne kladené filozofom a predstaviteľom viery: Kto som? Prečo som tu? Ako mám žiť?

Táto zaujímavá a dôležitá kniha vysvetľuje hlavný prínos významných osobností spájaných s praktickou psychoterapiou: od Freuda po Ellisa, od Junga po Lainga, od Adlera po Hayesa. Frank Tallis tvrdí, že ak sa na psychoterapiu pozrieme ako na kompaktnú intelektuálnu tradíciu, stáva sa ohromne cenným a málo preskúmaným zdrojom rozmýšľania o svete.

Ukážka z knihy:

Kde nájdeme sami seba? Najlepšie je začať hľadať v hlave. Čo však objavíme, keď sa zahĺbime do seba? Myšlienky a obrazy v neutrálnom tóne, prípadne podfarbené konkrétnou náladou. Jeden nápad nahrádza ďalší a vzniká pocit plynutia, takzvaný prúd vedomia. Tento prúd je plytký a neveľmi široký. Zaoberať sa naraz dvoma myšlienkami je takmer nemožné. No aj napriek tomuto obmedzeniu si v každej chvíli uvedomujeme, že naša celistvosť je omnoho väčšia. Svätý Augustín sa o nej zmienil azda prvý, keď napísal: „Nedokážem uchopiť všetko, čím som.“ Istým spôsobom naša latentná osobná história poskytuje rezonujúci kontext. Keď sa pozriem na strom, nielenže si uvedomujem jeho črty - štruktúru kôry, tvar listov -, ale aj že sa na ten strom pozerá človek a tým človekom som ja. Nevedomé spomienky vtláčajú do môjho vedomia neustály pocit identity. Keďže ja nemožno pitvať ani odfotografovať, je to ideálny objekt, ale poskytuje nám potrebný filozofický dôkaz poznatku: „Myslím, teda som.“

Hoci je ja ťažko uchopiteľné, možno ho definovať v rámci jeho vlastností. Má fyzický aspekt. Uvedomujeme si svoje telo a silno sa stotožňujeme s tvárou, ktorú vidime pri pohľade do zrkadla. Jástvo - uvedomovanie si samého seba - je nepretržité, prerušuje ho iba bezsenný spánok. Vaše spomienky na detstvo či na udalosti zo včera sú stále vašimi spomienkami. Vlastní ich tá istá osoba, aj keď vaše skúsenosti so svetom v detstve sú kvalitatívne odlišné od vašich skúseností so svetom v dospelosti. Ja vie samo seba reflektovať. Vie sa skúmať. Môžeme povedať: „Dnes som smutný“ a sledovať, ako naše nálady podfarbujú naše myšlienky a vnemy. Všetko, čo robíme, uvádza do pohybu vôľa. Motivujeme sami seba.