Limitovanú číslovanú edíciu nájdete TU.

Príbeh Elišky sa začína počas druhej svetovej vojny. Moji čitatelia majú možnosť sledovať, ako sa z malého dievčatka stala starenka. Bez ohľadu na vek bola vždy úžasná, láskavá a srdcu milá... aj napriek svojmu batôžku chýb, prehier a bolestí. Alebo práve preň. Eliška je presne taká, akí by sme mali byť všetci. A hoci bola uznávaná maliarka, prvoradá pre ňu vždy bola rodina a blízki.

Príbeh Elišky je plný lásky a presvedčenia, že človek musí veriť sám v seba a vo svoje sny. A takisto je o poznaní, že bolesť nikdy úplne nezmizne, len sa zmení.

Verím, že vám príbeh Elišky prirastie k srdcu, a dúfam, že si v ňom nájdete aj niektoré odpovede. Musím sa vám priznať: Eliška je moja milovaná. Myslím, že aj vy ju budete milovať. Hneď ako som knihu dopísala, začala mi chýbať. K napísaniu tejto knihy ma inšpirovala moja maminka a jej život, no vôbec nejde o biografiu. Hoci aj moja maminka jedla po prvý raz pomaranče až ako sedemročná.

Ukážka z knihy: 

„No...“

„Viem, je strašná. Ale bola teplá, slaná a zasýtila. Neboj, vylepším ju. Musela som ju však uvariť.“

„Chápem,“ prikývne. „Ale... robila aj skvelé koláče a buchty,“ doloží nevinne. Zaženiem sa po ňom utierkou.

„Neprovokuj!“ Neviem piecť. A načo aj? Piekla teta Magda a vždy v nedeľu, keď som odchádzala, ma nabalila... Nebol dôvod sa to naučiť. A potom, stojí to veľa času... a ten ja nemám.

„To by mi ani len na um nezišlo,“ zasmeje sa František a cúva z kuchyne. „Tak var a ja zatiaľ dopíšem s malým domáce úlohy.“
„Nikdy mi nenapadlo, že my dve sa ešte niekedy stretneme,“ vydýchne Katka a hľadí kamsi cez okno. „Keď som ťa tu uvidela, bol to šok. A... vrátili sa mi všetky spomienky a...“ nedohovorí, nemusí.

„Cítila som to presne rovnako. Spolu s nepochopením,“ doložím popravde. „Dostali sme od života šancu byť ešte chvíľu spolu a...“

„Veľmi som to chcela,“ preruší ma. Vyvalím oči.

„To naozaj? Tak prečo si mi nezavolala? Prečo...“ nedopoviem, emócie ma prevalcujú.

„Ja... nevedela som urobiť ten krok. Viem, že to znie čudne, ale... tak to je. Bála som sa... a chcela som to... všetko naraz...“

Nesmelo sa načiahnem za jej rukou, a keď sa jej dotknem, neodtiahne ju. Pozeráme na seba v tichosti, minúty plynú, čas však akoby sa zastavil.

„Chýbala si mi každý jeden deň,“ preruší ticho ako prvá.

„Aj ty mne,“ vydýchnem. „A ako!“

„No... zo začiatku nie. Bola som zatrpknutá a nahnevaná, hlavne nahnevaná, ale postupom času sa to vo mne menilo a... začala si mi chýbať.