Príbeh Elišky sa začína počas druhej svetovej vojny. Moji čitatelia majú možnosť sledovať, ako sa z malého dievčatka stala starenka. Bez ohľadu na vek bola vždy úžasná, láskavá a srdcu milá... aj napriek svojmu batôžku chýb, prehier a bolestí. Alebo práve preň. Eliška je presne taká, akí by sme mali byť všetci. A hoci bola uznávaná maliarka, prvoradá pre ňu vždy bola rodina a blízki. Príbeh Elišky je plný lásky a presvedčenia, že človek musí veriť sám v seba a vo svoje sny. A takisto je o poznaní, že bolesť nikdy úplne nezmizne, len sa zmení. Verím, že vám príbeh Elišky prirastie k srdcu, a dúfam, že si v ňom nájdete aj niektoré odpovede. Musím sa vám priznať: Eliška je moja milovaná. Myslím, že aj vy ju budete milovať. Hneď ako som knihu dopísala, začala mi chýbať. K napísaniu tejto knihy ma inšpirovala moja maminka a jej život, no vôbec nejde o biografiu. Hoci aj moja maminka jedla po prvý raz pomaranče až ako sedemročná.

K špeciálnej príležitosti 60. narodenín autorky a 40. vydanej knihy je pripravené špeciálne limitované vydanie knihy Eliška. Limitovaná edícia vychádza v počte 999 výtlačkov so zlatou razbou na obálke, s potlačenou oriezkou s číslovaním a s autorkiným podpisom. Každý kus knihy sa tým stáva jedinečným, pretože každý čitateľ bude mať svoju vlastnú číslovanú kópiu. Dotlač nebude možná. 

Číslo výtlačku je prideľované náhodne, nie je možné vybrať si ho.

Ukážka z knihy: 

„Umieranie by malo byť vyriešené inak,“ ozve sa za našimi chrbtami Katkin hlas. „Rozmýšľam o tom už roky ro-kúcc a prišla som na to ako.“

„Som samé ucho.“ Chcela som byť sama. Netuším, kedy sa to stalo... ale moja izba je zväčša ako promenáda.

„Umierať by sme mali v spánku. Bez bolesti... bez toho, žeby sme o tom vedeli. Jednoducho by sme zaspali a už sa nezobudili.“

Gabika cmukne ako vždy, keď s niečím nesúhlasí. Som ticho, zvedavá, čo povie.

„A čo rodina? Rozlúčka?“

„Môže to trvať mesiace. Naozaj si myslíš, že by to bolo pre ktorúkoľvek stranu dobré?“

„No...“

„Umieranie je komplikované,“ zapojím sa... a rozplačem sa.
Deti sa hrajú vonku, je nádherný deň, slniečko hreje, cítiť v ňom príchod leta. Pobehujem po dome ako víchor a rozčuľujem sa. Som rozčúlená. Ale aj bezradná a frustrovaná.

„Nemôžeš takto žiť!“ zvrtnem sa od kuchynskej linky. Martin pokrčí plecami.

„Ako vidíš, ide mi to celkom dobre.“

Bojujem s plačom... s túžbu kričať... niečo rozbiť... Čokoľvek. Roztrieštiť svoje pocity na malé kúsky, ktoré by ma ničili menej ako ten balvan, ktorý mi tlačí hruď.

„Je to tu ako v chlieve.“ Neboli sme tu dva týždne a presne tak dlho Martin neumýval riad. Skrinka je už prázdna, všetky taniere a poháre sa vrchovato kopia v dreze. A čo sa doň už nezmestilo, to leží vedľa neho. Zaschnuté a nechutné.

„Možno. Ale je to môj chliev.“

„Ako to myslíš?“ Hľadím na jeho zostarnutú tvár. Premkne ma hrôza, keď si uvedomím, že neviem, ako vyzeral zamlada.