PO DUCHOVNEJ CESTE LAKOTOV

Tanec Slnka je najvýznamnejším obradom prérijných Indiánov. Je vrcholom duchovného úsilia, skúškou sily, viery, odvahy, lásky, zodpovednosti. Napriek drastickému obdobiu kolonizácie a genocídy pôvodných obyvateľov Ameriky tento obrad pretrval do dnešných dní. Na jeho základe kniha rozvíja zmysel pre posvätné vnímanie sveta a vyzýva k premene človeka. Duchovná cesta Lakotov môže viesť západného človeka k pochopeniu zmyslu vlastnej existencie. Odhaľuje, že v skutočnosti človek smeruje k zániku, ak bude ignorovať volanie, ktoré sa ozýva z jeho hĺbok a ktoré nepočuje vďaka neustálemu hluku technologického "pokroku". Tým volaním je návrat k prirodzenosti, k posvätnému vnímaniu času i priestoru, a k Zemi.

Múdrosť Lakotov a tradičných kultúr všeobecne môže byť zdrojom nájdenia vzťahu s vyššou skutočnosťou a zároveň cestou do vlastného vnútra, pretože prekračuje obmedzenia racionalizmu, empirizmu, materializmu, scientizmu, ako aj sebastrednosti či sentimentálnej náuky, na ktorú degradovala inštitucionalizovaná podoba náboženstva.

Západ stráca pevnú pôdu pod sebou a otriasajú ním krízy, ktoré sa stupňujú každou dekádou. Ich príčinou je kríza duchovná, odklon od Tradície.

Prostredníctvom nadčasovej múdrosti (sophia perennis) kniha Tanec Slnka odkrýva aj pôvodnú pravdu duchovnej cesty Západu. Z nezvyčajnej perspektívy nachádza paralely medzi náukami semitských náboženstiev, budhizmu či taoizmu. Tradícia, ktorú sophia perennis sprostredkúva, vedie z povrchu do hĺbky, z okraja k stredu, vedie k zdroju - k stromu "Tanca Slnka", ktorý spája telo s duchom, zem s nebom, človeka s človekom.

Ukážka z knihy: 

Pokiaľ ide o Indiánov, ich mýtus o stvorení nepozná ex nihilo, stvorenie z ničoho na počiatku, ako ho predstavuje napr. kresťanský svetonázor. Predstava Indiánov hovorí o stvorení sveta ako o emanácii, premene, zmene stavu, zostúpení a nekladie dôraz na exaktnosť časovej udalosti - pričom pomocníkom pri stvorení je známa bytosť, často zo zvieracej ríše, napríklad kačka alebo korytnačka, ktorá vynášaním bahna zo dna oceánu vytvorila pevninu.

Ako uvádza Schuon, v nebeskom svete, „nad“ viditeľným nebom žili polobožské, prototypálne a normatívne stvorenia, ktoré človek vo všetkom imitoval. (Vraní Indiáni ich nazývali „tí bez ohňov“ - keďže nemajúc telesné telo, oheň nepotrebovali). Ich dokonalý svet poznal len harmóniu. Neskôr však bolo i do tohto sveta zasiate horké semeno nesúladu. Bytosti, ktoré ho zasiali, boli zoslané na zem a stali sa predkami pozemských stvorení.9 Bytosti, ktorým sa podarilo zostať v nebeskom svete, boli „tvorivým duchom“ každej zásadnej aktivity, ako napríklad lovu, boja, lásky, kultivácie.