Viem o sebe, že som literárny masochista a mám rada, ak ma kniha rozplače a dojme. Lenže som nečakala, že s prvými slzami budem bojovať už na 3. strane. Nežartujem. Otvorené nebo by malo obsahovať upozornenie, že nie je vhodné pre citlivé povahy a všetky matky. Ako matka to vnímam citlivejšie, a keď sa ubližuje dieťaťu, tak trpím spolu s ním. To, čo v úvode zažívala Baška spolu s bratmi, mi lámalo srdce a sama som mala chuť zavolať sociálku, aby sa o nich konečne niekto postaral. Bolo to bolestivé čítanie, najmä prvé stránky. Našťastie potom sa to trochu zlepšilo, ale traumy, ktoré si deti odnášali do života, sa už nedali zvrátiť. Prvá polovica sa mi páčila viac, bola surovejšia, lebo pri tej druhej som sa miestami nudila. Nie doslova nudila, ale dej sa trochu vliekol a ja som len čakala na nejaký zvrat, ktorý neprichádzal. Pred dočítaním knihy som dokonca mala problém v noci zaspať, lebo som mala podozrenie, ako to Miska ukončí a že ma úplne rozseká, ale ona sa zľutovala a postavám dopriala relatívne šťastný koniec (ja by som ich nechala umrieť drastickou smrťou ????). Ale moje krvilačné chúťky mi uspokojila v epilógu, ktorý bol skvelou čerešničkou na záver.