Pozor, koho si púšťate do domu

Jodi je živiteľka rodiny a špičková realitná maklérka. Jej manžel Harrison však veľmi neprispieva do rodinného rozpočtu. Kedysi mal veľké sny, ale dnes je len priemerným spisovateľom, ktorý žiarli na manželkine úspechy.

Jodinmu otcovi Vicovi ťahá na osemdesiatku, no stará sa o manželku Audrey. Tej pred desiatimi rokmi diagnostikovali Parkinsonovu chorobu. Ešte vždy je vitálny, ale manželkin zhoršujúci sa stav ho unavuje.

Jodi je vyčerpaná z toho, ako musí udržiavať v rovnováhe svoju kariéru, rodinu a potreby rodičov, a tak sa rozhodne prijať opatrovateľku, ktorá sa bude starať o Audrey a Vica. Po dlhšom hľadaní najme šesťdesiatničku Elyse, energickú a príťažlivú vdovu. Hoci Vic sa nápadu spočiatku bráni, veľmi rýchlo sa mu zapáči jej slnečná povaha a podmanivé správanie. Jodi sa zas teší, že našla spojenkyňu, s ktorou sa môže porozprávať a občas sa jej zdôveriť. Lenže po čase začne Elyse Jodi odstrkovať. A Audrin stav sa rapídne zhoršuje. Kto je tá žena, ktorá zrazu nosí šperky jej matky? O čo jej ide? A ako ďaleko zájde, aby to získala?

Z anglického originálu The Housekeeper (Ballantine Books, an imprint of Random House, a division of Penguin Random House LLC, New York 2022) preložila Tamara Chovanová.

Ukážka z knihy: 

Bola to moja vina.

Ja som to navrhla, obhajovala som takéto riešenie, venovala som sa tomu a trvala som na tom, aby sme ju prijali. Môj otec zaryto odmietal, mama nevedela, o čo ide, sestre to bolo ukradnuté ako vždy. Iba môj manžel Harrison to považoval za dobrý nápad najmä preto, lebo dúfal, že mi ubudne z povinností.

„Máš toho priveľa," hovorieval. A vždy dodal: „Niektoré veci môžeš mať pod drobnohľadom, iné nie. Nemôžeš tu byť pre všetkých. Sústreď sa na rodinu. Ostatné nechaj plávať."

Samozrejme, mal pravdu. Ibaže nebolo jednoduché nechať to ostatné plávať. A hoci som sa veľmi usilovala, musela som myslieť na následky, neubránila som sa tomu. Keby si dávala čo len polovicu námahy a energie do nášho domu... do našich detí... do nášho manželstva, len polovicu toho, čo venuješ svojim rodičom... sestre... kariére...

Zrejme zabudol, že práve vďaka mojej kariére sme mohli nielen splácať hypotéku, ale aj uhrádzať účty a on sa mohol naplno sústrediť - bez viditeľnej odmeny - na písanie svojho posledného románu.

Hovorím „posledného", hoci už uplynulo takmer desať rokov, odkedy vyšiel jeho prvý román.