Zas tak moc souzeni si nejsme je druhým dielom série Cane Brothers. Priznám sa, že zo začiatku som mala z knihy trochu zmiešané pocity, no keď sa príbeh viac rozbehol, začala som si ho užívať, dokonca môžem povedať, že sa mi páčil o niečo viac ako Zas tak moc ho nežeru. Kelsey mi v jednotke sadla lepšie než jej sestra, no teraz ma miestami trochu hnevala. Nehovorím, že bola zlá, bola to šikovná a dobrosrdečná mladá žena plná energie, ale... Vadilo mi najmä jej správanie k JP-mu v niektorých situáciách, jednoducho naňho mala vo svojej hlave zaškatuľkovaný určitý názor, čo ju ako keby zaslepovalo, a tak ho občas chtiac-nechtiac dosť ranila. Keby ho viac počúvala a dala mu priestor jej niektoré veci vysvetliť, zistila by, že pravda je iná, než ako si myslela. Viem, že sa v mužoch už párkrát sklamala, čo naštrbilo jej sebavedomie a JP jej často brnkal na nervy, ale niekedy by nezaškodilo, keby nebola taká tvrdohlavá a počúvala, čo jej kto chce povedať. Ale áno, v druhej polovici som si k nej už celkom dokázala nájsť cestu. JP mal povesť takého "frajírka", čo nič neberie vážne, zo všetkého si robí srandu a len strieda jednu ženu za druhou. Je pravda, že najskôr by som ho za toto jeho správanie najradšej prefackala, ale čím viac sme ho spoznávali, tým viac si ma získaval. Rozhodne mi sadol viac než Kelsey. Pod maskou pohoďáka sa totiž skrýval citlivý muž, ktorého trápilo viacero vecí, napríklad nešťastná láska. Niekedy by som ho najradšej objala a uistila ho, že všetko bude dobré. V niektorých scénach mi preňho doslova pukalo srdce, až mi vybehla aj nejaká tá slza. Veľmi som si priala, aby už konečne našiel svoje šťastie, v osobnom i pracovnom živote. Kelsey a JP sa v prvých kapitolách správali ako malé deti, niekedy ma to ich doberanie bavilo, inokedy som prevracala očami (fakt to miestami preháňali). Potom ich vzťah nadobudol taký "vážnejší" charakter a romantická linka ma už bavila viac. Pri týchto dvoch ste sa v jednej chvíli smiali a v druhej už s vami lomcovali najrôznejšie emócie. Bolo to medzi nimi ako na horskej dráhe, ale na druhej strane som rada, že autorka to s nimi neunáhlila a dopriala im potrebný čas. Objavili sa aj nejaké bizarné situácie, kedy som nevedela, či sa mám smiať, alebo chytať za hlavu. JP bol taký exot, ale k nemu sa mi to proste hodilo. Samozrejme, že tu nesmeli chýbať ani postavy z predchádzajúcej časti. Veľmi sa mi páčili súrodenecké vzťahy medzi Kelsey a Lottie a JP a jeho bratmi. Vždy sa jeden na druhého mohli spoľahnúť, pomáhali si a kryli si chrbát. Teším sa na príbeh posledné brata.