Joan Fosterová je ženou najmenej s dvoma identitami a prehnanou predstavivosťou. V detstve mala problémy s nadváhou a zložitý vzťah s matkou, zato veľmi dobre vychádzala s otcovou sestrou Lou. Pred skončením strednej školy utiekla z domu, udržiavala milenecký pomer so starším mužom, potom sa zaľúbila do bipolárneho Arthura, za ktorého sa neskôr aj vydala. Teraz píše pod pseudonymom brakové romány. Keď sa však jej zbierka poézie nečakane stane literárnou senzáciou, Joan je nútená nafingovať vlastnú smrť a utiecť z rodného Toronta do Talianska, aby začala nový život. Román prvý raz vyšiel v roku 1976, autorka v ňom viac-menej paroduje romantické horory v štýle kostýmovej gotiky, s typickým nadhľadom poukazuje na niektoré pálčivé problémy svojej doby a opäť dokazuje, prečo je považovaná za jednu z najvýznamnejších a najuznávanejších spisovateliek 20. a 21. storočia.

Ukážka z knihy: 

Smrť som si starostlivo naplánovala, na rozdiel od svojho života, ktorý sa mi kľukatí odnikiaľ nikam aj napriek mojim chabým pokusom udržať si nad všetkým kontrolu. Môj život mal vždy tendenciu všelijako sa rozlie zať, strácať ťah, krútiť sa a pôsobiť nadmieru prepiato ako rám barokového zrkadla, a to len preto, že vždy radšej idem cestou najmenšieho odporu. Práve preto som si dala záležať, aby moja smrť bola zjavná, nekompliko vaná a nevzbudzovala priveľkú pozornosť. Možno bola až priveľmi oby čajná a triezva ako kvakerský kostol či jednoduché čierne šaty s obyčajnou šnúrou perál, túto kombináciu veľmi velebili módne magazíny, keď som mala pätnásť. Žiadne trúby ani megafóny, nijaké flitre a tentoraz ani ne-vvsporiadané veci. Vtip mal spočívať v tom, že zmiznem bez stopy, zane chám po sebe len tieň mŕtvoly, ktorý si následne všetci zhmotnia do tvr dej reality. Spočiatku som bola presvedčená, že sa mi to naozaj podarilo.

Hneď v prvý deň, keď som pricestovala do Terremota, som si sadla na balkón. Mala som v pláne opaľovať sa. predstavovala som si, že sa mi po darí vyzerať ako stredomorská nádhera opálená do zlatistohneda, a už som sa videla, ako si s úsmevom na tvári, ktorý odhalí moje biele zuby, sviž ne vykračujem okúpať sa do mora. Konečne som bezstarostná, minulosť som zahodila medzi haraburdy. Ale potom som si uvedomila, že nemám so sebou krém na opaľovanie (maximálna ochrana: bez nej sa spálim a vyskočia mi pehy), a tak som si prikryla plecia a stehná niekoľkými po merne malými uterákmi domáceho pána. Nenavlielda som sa do plaviek, veď podprsenka a nohavičky budú stačiť, pomyslela som si, kedže zvonku od cesty sa na balkón nedalo dovidieť.