Má dôverovať neutíchajúcemu volaniu severu?

Čakajú ich najdôležitejšie rozhodnutia života…

Christine a jej starší brat Henry vyrastali v milujúcej rodine Delaneyovcov ako ich vlastné deti. Teraz sa chystajú vyletieť z hniezda. Henry sa zamiloval a plánuje svadbu. Christine sa teší z bratovho šťastia, hoci ešte stále ju bolia jazvy po vlastnom stroskotanom vzťahu.

Uprostred neistoty spôsobenej vojnou v Európe o ňu prejavuje záujem viacero príťažlivých nápadníkov. Bude ochotná vzdať sa snov o živote na milovanom severe v mene celoživotnej lásky?

----------

Myslím, že je to druhý alebo tretí krát, čo čítam túto sériu. Mám rada tieto knihy. Sú skvelým oddychom po ťažkom dni.

- Susan Grayová

Táto kniha bola veľkým finále série - inšpirujúca a povzbudzujúca. Postavy boli reálne a dejové zvraty uveriteľné. Páčil sa mi záver.

- Lynn Osterová

V románoch Janette Okeovej je tak veľa biblickej inšpirácie. Tento je jeden z mojich najobľúbenejších. Tak veľa odovzdanosti a závislosti na Bohu.

- Carolyn Starková

Ďalšia úžasná kniha, ktorá nesklamala príbehom ani postavami. Želala by som si, aby Janette písale jednu knihu týždenne!

- Cindy Jamesová 

Ukážka z knihy: 

V jej rodine sa prihodilo toľko vecí, o ktorých ani len netušila. Toľko zápasov, vyhratých aj prehratých. Toľko vnútorných či vonkajších konfliktov! Ako dieťa verila, že dospelí majú vo všetkom jasno a všetko vedia vyriešiť. Že svoj svet držia pevne v rukách, že neexistuje nič, čo by ich znepokojovalo a oberalo o spánok. A teraz sa dozvedá, že na svete neexistuje miesto bez obáv a problémov? To práve teraz nepotrebovala počuť.
Jonathan s Mary im prišli naproti na stanicu. „Nevydržala by som sedieť doma a čakať!“ zvolala Mary, keď ich obe vyobjímala. „Tak dlho sme sa nevideli!“

„Aj ja som šťastná, že vás vidím,“ povedala Elizabeth so slzami v očiach. „Často na vás myslím. A čo deti? Ako sa majú?“ „Deti už majú svoje vlastné deti, ale to už vieš,“ zasmial sa Jonathan. „Sú dospelé a pomerne nezávislé, za čo sme s ich matkou neskutočne vďační.“

Všetci sa rozosmiali.

„Veľmi ich chcem vidieť. Každé z nich,“ nadchýnala sa Elizabeth.

„Veď ich uvidíš. Všetci dnes prídu na večeru. Teda všetci okrem Williama. Ten u nás nebol od minulého júna, celú svoju rodinku odviezol do Winnipegu. Ja si to neviem predstaviť, ale Williamovi sa tam páči. Je právnik.“

„Áno, viem. A som si istá, že veľmi dobrý právnik.“

„Tak vás teraz naložíme a odvezieme k nám,“ navrhol Jonathan a vzal ťažké kufre. „Pozhovárame sa doma, v pohodlí obývačky.“

„Mesto sa opäť rozrástlo,“ zamyslene poznamenala Elizabeth pri pohľade z okna auta.