Do trochu ospalého zastrčeného mestečka sa vracia z cudziny skupina mladých mužov. Piotr Verchovenskij, navonok bezstarostný nihilista, je v skutočnosti nemilosrdný intrigán, ktorý vyvolá v meste nepokoje a svojich druhov zmanipuluje k tým najohavnejším činom. Hoci sám túži po zásadných spoločenských zmenách, za vodcu skupiny pasuje rozhľadeného krásavca Nikolaja Stavrogina, ktorý jediný odoláva jeho úkladom. Stavrogin je pre malé provinčné mestečko tajomstvom. Mnohé sa mu odpúšťa pre jeho príťažlivý vzhľad a ženské osadenstvo ho vníma ako síce vrtošivého a búrlivého mladíka, no jednako dobrú partiu. Pravda o ňom je však omnoho temnejšia a čitateľ sa ju dozvedá prvýkrát v slovenskom preklade z kapitoly U Tichona, ktorá bola z pôvodného ruského vydania vynechaná.

Hrdinovia románu sú posadnutí rôznymi ideami, ich videnie je sploštené, nekompromisné. Či ide o vízie dokonalého spoločenského zriadenia, velikášske predstavy o Rusku, fanatickú vieru v Boha alebo, naopak, úplné popretie Boha. V snahe presvedčiť okolie o svojej pravde, jedinej a nemennej, neváhajú prekračovať hranice ľudskosti.

Diablom posadnutí je spoločenský a politický pamflet, satira, kronika, v ktorej vládne chaos a šialenstvo. Je to rýdzi Dostojevskij so všetkým, čo na ňom čitatelia milujú aj nenávidia. Pre množstvo historických odkazov a formálnu štruktúru zároveň patrí medzi najzložitejšie Dostojevského diela. Určitý návod k pochopeniu však čitateľ nájde v doslove od popredného rusistu Valerija Kupku.

Z ruského originálu Sobranije sočinenij v 10 tomach, tom 7, Besy, Goslitizdat, Moskva 1957 preložila Viera Hegerová.

Ukážka z knihy: 

Netvrdím však, že si neodskákal vôbec nič; iba som sa uistil, že mohol pokojne ďalej prednášať o svojich Araboch, keby podal náležité vysvetlenie. No vtedy v ňom prevýšila ctižiadosť a nečakane rýchlo presvedčil sám seba raz a navždy, že jeho celoživotnú kariéru rozdrvil „nápor búrlivých okolností“. A ak mám povedať celú pravdu, skutočnou príčinou zvratu kariéry bola dávna a znova obnovená veľmi ošemetná ponuka Varvary Petrovny Stavroginovej, manželky generálporučíka a nesmiernej boháčky, aby si vzal na starosť výchovu a vzdelávanie jej jediného syna ako vysokokvalifikovaný pedagóg a priateľ za veľkolepú odmenu. Túto ponuku dostal po prvý raz ešte v Berlíne a práve v čase, keď po prvý raz ovdovel. Jeho prvou manželkou bola istá ľahkomyseľná deva z našej gubernie, oženil sa s ňou ešte veľmi mladý a nerozvážny, a zdá sa, že s touto, mimochodom príťažlivou osobou, si svoje vytrpel, pretože nemal dosť prostriedkov na jej vydržiavanie a okrem toho aj pre iné, trochu delikátne príčiny. Zomrela v Paríži - posledné tri roky už žili oddelene - a zanechala mu päťročného syna, ,plod prvej, radostnej a ešte neskalenej lásky', ako raz predo mnou vykĺzlo z úst trúchliacemu Stepanovi Trofimovičovi. Chlapča poslali do Ruska, kde bolo celý čas v opatere u nejakých vzdialených tetiek kdesi pánubohu za chrbtom.