V kriminalistike platí zásada, že čím skôr sa detektívi dostanú k mŕtvole, tým väčšie majú šance na dolapenie vraha. Inak povedané, čím je prípad čerstvejší, tým je viac stôp na porovnávanie, tým je viac očitých svedkov, tým je lepšia východzia pozícia na vyšetrovanie. Paradoxne sa na jeseň 2008 detektívom z kancelárie stoštyridsaťjeden dostal na stôl najstarší prípad s akým sa kedy stretli. Stal sa pred päťdesiatimi šiestimi rokmi - vedenie od detektívov žiadalo, aby v prípadoch streľby na utekajúcich emigrantov na štátnej hranici s Rakúskom skúmali možnosť obviniť vtedajších členov pohraničnej stráže z trestných činov vrážd. Na Krauzove veľké prekvapenie bolo utekajúcich nespokojencov so socialistickým zriadením neúrekom, bohužiaľ, aj mŕtvych bolo viac, ako by pripustil zdravý rozum. Na skúšku, či je vôbec možné po takom dlhom čase niečo vyšetriť, si jeden prípad vybrali a pustili sa do pátrania. Vražda piatich emigrantov - vrátane dvoch detí - na ostnatých drôtoch v blízkosti Petržalky z roku 1952 vtedy v spoločnosti nezarezonovala, lebo sa o tom písať nesmelo, no po rokoch neslobody sa písať a aj klásť otázky smie. Krauz sa rozhodne vyskúšať, kam až by ho nové otázky v starom prípade priviedli. Otázky, no hlavne odpovede. Čo zistí, je neuveriteľnou zmesou špionážnych hier s detektívnym podtónom, esenciou utrpenia, krvi, nenávisti a fanatizmu.

Ukážka z knihy: 

Franc si všimol, že chlapec niečo skrýva za chrbtom. "čo tam máš?"

"Bager", chlapec ukázal, čo skrýva za chrbtom. Jemôj, dostal som ho na narodeniny. Bez bagra nikam nejdem!

"Krásny bager", pochválil Franc. "Dúfam že ho nenaštartuješ rovno na hranici."
„Nie, tato povedal, že musíme byť ticho, naštartujem ho až vo Viedni. Ty nás zoberieš do Viedne?“
Franc prikývol, čo mal robiť s malým utečencom? Keď mohol prepašovať kozu, môže aj bager. Čupol si k ostatným, aby si nohy trochu oddýchli - čakal ich najťažší úsek cesty za slobodou.