Migrácia nie je len o odchode človeka za hranice. Neoddeliteľnou súčasťou tohto fenoménu sú aj ženy a deti, ktoré zostali v domovských krajinách po tom, ako odišli ich muži, otcovia či synovia. Čo je s nimi? Ako vyzerajú ich bežné dni od Mexika, cez Senegal, Etiópiu, Indiu, až po Rumunsko či Slovensko? A aké vedú životy zoči-voči globálnym výzvam, ktoré prinútili ich mužov k odchodu? Aj o tom je kniha slovenskej reportérky Magdalény Rojo Ženy, ktoré zostali.

Toto je kniha o migrácii. No možno je skôr o materstve? Alebo o detstve bez otcov? O živote bez manželov? O starnutí bez detí? Všetci tí anonymní presúvajúci sa majú svoje ľudské tváre a príbehy. Sú to príbehy, ktoré sa odohrávajú za chrbtom veľkého sveta. Slovenská reportérka Magdaléna Rojo sa na túto globálnu tému pozerá z opačnej strany – z krajín, kde sa problém rodí a cez optiku žien, ktoré zostali. Spoločne s ňou sa pozrieme do Mexika, Senegalu, Etiópie, Indie, ale aj do Rumunska či na Slovensko. Všade tam žijú rodiny, ktoré svojich členov vyprevádzajú na dlhšie či kratšie cesty, aby im zabezpečili dôstojné živobytie, všade tam zostali ženy a deti, ktoré musia ďalej žiť svoje životy. Magdaléna Rojo bola zvedavá, ako ich žijú, a preto sa tieto osudy rozhodla zbierať. Výsledkom je jej intímna zbierka reportáží s názvom Ženy, ktoré zostali.

Magdaléna Rojo sa približuje k svojim hrdinkám s citlivosťou skúmajúcej antropologičky a s trpezlivosťou reportérky, ktorá chce v kvapke vody ukázať celý vesmír. Odkrýva pred nami každodenný život rodín, z ktorého hmatateľne vytŕčajú obavy i neistota, ba dokonca napätie. Svet má mnoho farieb, no dôvody na migrovanie sú viac-menej podobné. A podobné sú aj obrazy, ktoré dopady migrácie na rodiny sprevádzajú. Nedostavané domy. Tváre čoraz cudzejších mužov na displejoch smartfónov. A často každodenné pečenie chleba, ktorý je vždy ten istý, bez ohľadu na to, či sa volá čapátí, tortila, alebo indžera.

Autorom originálnych fotografií v knihe Ženy, ktoré zostali je dokumentárny fotograf Noel Rojo.

Ukážka z knihy: 

Neisto postávame pred zatvorenou bráničkou, čakáme, či pani domu zareaguje na brechajúceho psa. Zvonček tu nie je a vlastne ani nevieme, či tu Kenia, ktorú hľadáme, skutočne býva. Kolegyňa Diana, novinárka z neďalekého mesta Juchitán, nám dala jej meno a strohé inštrukcie, kde nájdeme dom, s tým, že na detaily sa máme opýtať miestnych v dedine San Dionisio del Mar. Na dvore naproti práve sused aj s ďalšími chlapmi pristavuje novú časť domu, overíme si teda, či naozaj stojíme pred Keniiným domom. Vraj áno. 

Čakáme ďalej. Netušíme, či sa ukáže, či nás pozve ďalej, ani či pristane na rozhovor. A posledné, čo v tejto chvíli vieme predvídať, je, kam nás jej príbeh zavedie. Cítim, že je možno prvou kockou domina, ku ktorej v hre prikladáme ďalšie tak, aby pasovalo číslo k číslu. Akurát, že my takýto efektný rad stavať nechceme. S Noelom túžime vytvoriť čo najkomplexnejší obraz života žien migrujúcich mužov, no v tejto chvíli nevieme, ako bude vyzerať. Netušíme, či príbehy budú k sebe zapadať ako kocky stavebnice. Najprv sa budeme musieť postaviť zoči-voči vlastným predstavám o tom, aký je svet, ktorý poznáme, a konfrontovať ich s tým, že kdesi na opačnom konci zemegule je v mnohom úplne iný.