„Dali sme si sľub a aspoň jedna z nás by ho mala dodržať.“

Keď si Amalia Wiedelová vydraží nádherný toaletný stolík z 19. storočia, nie je to prvá starožitnosť v jej byte. Lenže tento čarovný kúsok minulosti v sebe čosi ukrýva. Zvláštnu čiernobielu fotografiu známej ženy a vyryté písmená A. D. Nie sú to však jediné záhady, ktoré so sebou nábytok do jej pokojného života prinesie. Amalia je samotárska introvertka, ktorá aj bez podivného stolíka máva nočné mory. Tie ju však nedesia, práve naopak, vychutnáva si v nich hru s ohňom a robí zápisky do Knihy snov. Po smrti priateľky a neobyčajnom stretnutí opúšťa svoje introvertné steny a vydáva sa na veľkú cestu po stopách cisárovnej Sisi.

Bad Ischl, Viedeň, Gödöllő... Nočné desy ju neopúšťajú ani na cestách. Hranice sa však stierajú. Ktosi sa s ňou snaží cez sny komunikovať.

Kto je záhadná postava, ktorá sa jej zjavuje v snoch?

Kto je Mariechen a prečo jej to meno spôsobuje zimomriavky? A čo ak sa jej nočné mory začnú čoraz viac prepletať so životom a smrťou cisárovnej?

„Môj milý Franz, vždy som bola v pohybe. Jazdiť na koni nemôžem, a tak hľadám iné možnosti. A chcem tiež začať šermovať. Lákajú ma chladné zbrane,“ vysvetlila som trpezlivo a radšej sarkasticky nedodala, že hádam nečakal, že ja... ja!... budem v mojom veku rozprávať vnúčatám rozprávky a vyšívať.

Ukážka z knihy: 

On si zas vysníval taliansku matku a nemeckého otca. Ona zomrela a on sa o dieťa starať nechcel. Amalia sa v duchu smiala ich detskému videniu sveta.

Vystúpila z auta, zabuchla dvere a znova si nasadila slnečné okuliare. Julian Richter si zaumienil, že bude mať bistro na ulici Unter den Linden, na jednej z najrušnejších ulíc v hlavnom meste, a ona, hoci povahou jeden z najväčších introvertov na svete, sa s tým musela vyrovnať. Priateľstvo je viac ako fóbie. Vošla pomedzi veľké kamenné kvetináče s kríkmi, ktoré oddeľovali vonkajší priestor bistra od chodníka, a koniec koncov bola rada, že je tu stále plno. Bistru sa darilo skutočne veľmi dobre. Vo dverách sa minula s párikom turistov, ktorí sa dohadovali, či si pozrú najskôr obchodný dom KaDeWe, alebo pôjdu do zoo.

Juliana zbadala okamžite, len čo vstúpila do priestoru bistra. V bielej košeli s tenkými tmavomodrými pásikmi, na ktorej mal vyhrnuté rukávy a rozopnutý gombík, a v sivých vyšúchaných džínsoch práve servíroval dvom mladým ženám kávu. Hladké plavé vlasy a hnedozelené oči zdedil po nemeckom otcovi a šarm, príťažlivosť a istú ľahkosť bytia po svojej talianskej matke. Určite. Bola ochotná tejto teórii veriť, rozhodne nemal čistú nemeckú krv. Kývol jej na pozdrav, všimol si ju. Usmiala sa na neho, obišla ďalších návštevníkov bistra, v ktorom vône šteklili všetky chuťové bunky, aj keby nebola hladná, a posadila sa k stolíku neďaleko barového pultu pod oknom, na ktorom trónil stojan s nápisom Rezerve.