Od vybudovania Sankt-Peterburgu po brutálnu stalinistickú propagandu, od ľudového umenia k magickým rituálom ázijských šamanov, od Puškinovej poézie po Mussorgského hudbu a Ejzenštejnove filmy. Defiluje pred nami neuveriteľne pestrá škála ľudí, ktorí tvorili históriu ruskej kultúry: nevoľnícki umelci, aristokrati, revolucionári, exulanti, kňazi i disidenti.

Natašin tanec je panoramatickým obrazom Ruska a jeho histórie, skúmanou cez optiku kultúry. Unikátnosť tohto diela, ktoré ponúka zrozumiteľný a zasvätený výklad prepojenosti ruskej histórie, politiky, spoločnosti i geografie s kultúrou, spočíva v autorovom brilantnom výklade témy, ilustrovanej citlivým výberom citátov z literárnych diel veľkých ruských autorov a kultúrnych mysliteľov.

Titul knihy vychádza zo slávnej scény v Tolstého epopeji Vojna a mier, kde mladá a krásna Nataša Rostovová tancuje na ľudovú melódiu, inštinktívne vnímajúc jej rytmus a tanečné kroky. Figes si tento obraz zvolil ako metaforu, že ruský zmysel pre identitu je stelesnený v jeho kultúre tak, ako vari v žiadnej inej veľkej kultúre.

Ukážka z knihy:

V Tolstého románe Vojna a mier je slávna a veľmi milá scéna, keď Natašu Ros-tovovú a jej brata Nikolaja pozve ich „strýčko“ (ako ho Nataša volá) večer po poľovačke do svojho prostého dreveného lesného zrubu. „Strýčko“, excentrický armádny dôstojník šľachetného srdca vo výslužbe, tu žije so svojou gazdinou Anisiou, bucľatou a peknou nevoľníckou zo statku, ktorá, ako to prezradia starcove nežné pohľady, je jeho „neoficiálnou manželkou“ Anisia prináša tácku plnú domácich ruských dobrôt: nakladané huby, ražné koláčiky so smotanou, zaváraniny s medom, iskrivú medovinu, bylinkový likér a rôzne druhy vodky. Keď sa najedia, zo zrubu služobníčka, ktoré pomáhalo pri poľovačke, sa zrazu ozve balalajka. Nie je to síce druh hudby, ktorý by sa páčil kňaz nej, ale keď „strýčko“ vidí, aká je jeho neter tou jednoduchou dedinskou baladou dojatá, dá si priniesť gitaru, sfúkne z nej prach, žmurkne na Anisiu a začne hrať známu ľúbostnú pieseň Šla deva dolu cestou a presne v duchu ruského tanca stupňuje rytmus piesne. Nataša tú ľudovú pieseň nikdy predtým nepočula a to prebudí v jej srdci dovtedy nepoznané pocity. „Strýčko“ spieva presne ako dedinčania, s presvedčením, že zmysel piesne spočíva v slovách a melódia, ktorá má iba poslúžiť na zdôraznenie slov, „príde sama od seba“. Nataši tento bezprostredný spôsob spievania pripomína prosté čaro vtáčieho spevu. „Strýčko“ ju vyzve, aby sa pridala do tanca.

„No tak, neterôčka!“ zvolal a mávol na Natašu rukou, ktorá práve udrela do strún.

Nataša zhodila šatku z pliec, rozbehla sa proti „strýčkovi“, dala si ruky v bok, vyrovnala plecia a zaujala tanečný postoj.

Kde, ako a kedy táto mladá kňažná, vzdelávaná francúzskou émigrée, nasala z ruského vzduchu, ktorý dýchala, toľké oduševnenie, odkiaľ má tú gráciu, ktorú už mali dávno vymazať roky jej baletnej prípravy? No Natašino oduševnenie a pohyby boli presne tak nenapodobiteľné a nenaučiteľne ruské, ako to od nej „strýčko“ očakával. Vo chvíli, ako Nataša zaujala svoj postoj a ako sa víťazoslávne, pyšne a so šibalským pobavením usmiala, Nikolaja a ostatných opustili obavy, či to zvládne a len na ňu všetci s obdivom vyvaľovali oči.