Uprostred Európy, uprostred dvadsiateho storočia, zavraždili Sovieti a nacisti na krvavom území medzi Berlínom a Moskvou štrnásť miliónov ľudí. Počas dvanástich rokov na území dnešného Poľska, Ukrajiny, Bieloruska, pobaltských štátov a v západnej časti Ruska každý rok zmasakrovali v priemere viac ako milión obyvateľov. Bol to výsledok cielenej politiky, ktorá priamo nesúvisela s bojovými operáciami. Kniha pomáha pochopiť, že toto šialenstvo malo systém. Americký historik Timothy Snyder vo svojej knihe podrobne skúma Stalinove a Hitlerove motívy a metódy. Svoje rozprávanie dopĺňa aj dôležitými výpoveďami obetí, ktoré po sebe zanechali listy príbuzným, vyhodili lístky z vlakov či po sebe zanechali denníky. Dielo vychádza zo širokého využívania predovšetkým miestnych prameňov. Opiera sa o autorovu schopnosť nepateticky, cez množstvo epizodických postáv vrátiť aspoň niektorým z týchto miliónov zavraždených tvár a hlas. Výsledkom je originálna kniha, ktorá nás núti nanovo preskúmať najväčšiu tragédiu v európskych dejinách a nanovo premýšľať o našej minulosti. Viacerí odborníci označili Krvavé územie za jednu z najdôležitejších kníh o zlomových udalostiach 20. storočia. Dielo získalo od vydania viaceré prestížne ocenenia a v štyroch krajinách figurovalo na prvej priečke rebríčka bestsellerov literatúry faktu. Neprekvapuje, že okrem prekladov do najväčších svetových jazykov kniha medzičasom vyšla vo všetkých jazykoch, ktorými sa dnes hovorí na niekdajšom krvavom území. Timothy Snyder (1969) je americký historik, profesor dejín na Yaleovej univerzite špecializujúci sa na dejiny strednej a východnej Európy. Prijatie jeho diela Krvavé územie: Európa medzi Hitlerom a Stalinom odbornou verejnosťou i čitateľmi potvrdilo jeho miesto medzi najvýraznejšími anglosaskými historikmi strednej generácie. Za knihu získal Cenu Ralpha Walda Emersona, ktorú udeľujú každý rok za najdôležitejšie a najoriginálnejšie dielo v oblasti literatúry faktu. V roku 2013 získal za svoj prínos k politickému mysleniu Cenu Hannah Arendtovej. Recenzie„Vynikajúce dielo, plné dosiaľ nepoznaných detailov... Snyder vzdáva úctu svojmu hrôzostrašnému námetu silou rozprávačstva.“–Sunday Times„Originálna, úžasná a zároveň strašná kniha... Jedna z najdôležitejších historických prác, ktoré za dlhé obdobie uzreli svetlo sveta.“–Antony Beevor„Monumentálne dielo, produkt veľmi humánneho, neúnavného úsilia zachytiť, čo ostalo po miliónoch mužov, žien a detí, ktorí zahynuli v dobách najväčšieho európskeho temna...“–Profesor James Sheehan, Stanfordova univerzita

Ukážka z knihy: Krvavé územie

Prvá kapitola

Sovietske hladomory

Rok 1933 bol v západnom svete hladový. Ulice amerických a európskych miest zaplnili muži a ženy, ktorí stratili prácu a zvykali si na čakanie v radoch na jedlo. Gareth Jones, mladý velšský novinár so záľubou v cestovaní sa stal v Berlíne svedkom toho, akú silu príťažlivosti mal hlas Adolfa Hitlera pre nezamestna­ných Nemcov. V New Yorku, tri roky po vypuknutí Veľkej hospodárskej krízy sa ho hlboko dotkla bezradnosť amerických robotníkov: „V jednom rade som videl nespočetné stovky úbožiakov, niektorí z nich v šatách, ktoré kedysi zvykli nosiť na sviatočné príležitosti, ako čakajú na výdaj dvoch obložených chlebíkov, šišky, hrnčeka kávy a cigarety.“ V Moskve, ktorú Jones navštívil v marci, bol hlad v ka­pitalistických krajinách dôvodom na oslavu. Zdalo sa, že kríza ohlasuje svetovú socialistickú revolúciu. Stalin a jeho najbližšie okolie prekypovali hrdosťou na neodvratný triumf systému, ktorý vybudovali v Sovietskom zväze.¹

Rok 1933 bol však hladový aj v sovietskych mestách, najmä na sovietskej Ukrajine. V ukrajinských mestách - Charkive, Kyjive, Staline (dnešnom Donba­se), Dnipropetrovsku - státisíce ľudí denne čakali na kúsok chleba. V Charkive, hlavnom meste, sa Jones stal svedkom dovtedy nevídaného zúfalstva. Ľudia pri­chádzali o druhej ráno, aby sa postavili do radov pred obchodmi, ktoré otvárali až o siedmej. Denne ich v radoch na chlieb stálo priemerne 40-tisíc. Čakajúci sa báli prísť o miesto v rade, preto sa zvykli držať za remeň osoby stojacej pred nimi. Niektorí z nich boli natoľko zoslabnutí, že by sa bez podpory okolostojacich neu­držali na nohách. V rade sa čakalo deň i dva. Tehotné ženy a vojnové kaliky stra­tili právo na nákup potravín mimo poradia a ak sa chceli najesť, museli si vystáť rad spolu s ostatnými. Niekde uprostred zástupu plakala žena a na jej vzlyky od­povedali z jednej či druhej strany, takže niekoľkotisícový rad vydával zvuk ako ranené zviera.²

Ľudia v mestách sovietskej Ukrajiny sa báli o poradie čakajúc na chlieb - báli sa smrti hladom. Vedeli, že mesto je ich jedinou šancou zohnať nejakú potra­vu. Ukrajinské mestá sa za predošlých päť rokov prudko rozrástli, prijali roľní­kov a urobili z nich robotníkov a úradníkov. Synovia a dcéry ukrajinských roľ­níkov sa spolu so Židmi, Poliakmi a Rusmi, ktorí v týchto mestách žili oveľa dlhšie, stali závislými od potravín, ktoré sa dali kúpiť v obchodoch. Ich rodinám na vidieku neostalo nič. Vznikla nezvyčajná situácia. V časoch hladu sa obyva­telia miest spravidla utiekali k dedine. V Nemecku a Spojených štátoch farmári...