Človek by si pomyslel, že po toľkých napísaných, respektíve vydaných, kvázi biografiách či osobných spovediach dotýkajúcich sa chudoby, alkoholizmu, neľahkého detstva plného homofóbie, rasizmu a násilia či komplikovaných rodinných vzťahov už Édouard Louis nebude mať o čom napísať, že mu "dôjde dych" a schopnosť zaťať do živého a náležite tak šokovať sa skôr či neskôr vytratí, no verte alebo nie, nie je tomu vôbec tak.Svojimi bojmi, útrapami, priznaniami či svojou prekvapivou i keď nie vždy morálnou alebo korektnou cestou životom (či skôr životmi, keďže by sa dalo povedať, že ich aj za ten kratučký čas prežil hneď niekoľko) aj naďalej dojíma, sužuje, trápi a morí. Prevádza peklom, nadšením i sklamaním, radosťou i na prvý pohľad nevinným klamstvom či zneužívaním.“Píšu, protože myslím, že občas lituju, občas lituju svého odstřižení od minulosti, občas si nejsem jistý, že mé úsilí k něčemu bylo. Občas si myslím, že celý ten boj byl zbytečný a že jsem svým útěkem bojoval o štěstí, a přitom ho nikdy nedosáhl.” Édouard Louis pozýva na poriadne náročný, respektíve krivoľaký "roadtrip" do vlastného vnútra i na neradostný, pretvárkou lemovaný "šplh" spoločenskými vrstvami, na predstavenie zrkadliace poklesky i radosti jeho života. Života, od ktorého tužil odísť, uniknúť, no i života, ktorý si s vidinou budúceho prijatia či šťastia postupne budoval...Jak se stát jiným je osobnou spoveďou i drsným priznaním, sociálnou kritikou, ospravedlnením i poďakovaním. Kĺbi v sebe snami poháňanú dravosť i zmätkom motivovanú ľútosť, nadchýna, trápi aj bolí. Opäť raz výborné čítanie.