Boli ste už na konci sveta? Fajn. Andrzej Stasiuk vás zoberie ešte ďalej. Vydajte sa na cestu po zabudnutých kútoch Európy; do ospalých maďarských dediniek, kde sa dávno zastavil čas, alebo do delty Dunaja, odkiaľ sa dá už iba vrátiť späť. V Stasiukových rukách totiž naberá slovo „cesta“ celkom nové významy.

Na bočných cestách, ďaleko od nablýskaných centier slávnych európskych miest, sa dejú tie najzaujímavejšie veci. Andrzej Stasiuk to veľmi dobre vie. Vo svojej legendárnej cestopisnej knihe Cestou do Babadagu nás pozýva na potulky po tých najzabudnutejších kútoch strednej a východnej Európy – bez mapy a bez presného cieľa; autom, vlakom, či autostopom. Navštívime Poľsko, východné Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Albánsko, Moldavsko i Ukrajinu. A celkom prirodzene sa podchvíľou stratíme kdesi medzi ťažkým pachom ružomberskej celulózky, stádom kráv a kôz na rumunskom vidieku a kukuričnými lánmi uprostred nedozerných maďarských rovín.

Stasiukova kniha Cestou do Babadagu je ako škatuľa plná spomienok. Stačí ju vysypať na podlahu a spomedzi pokrčených bankoviek a postrácaných mincí nechať vypadnúť desiatky príbehov cestách tretej a štvrtej kategórie, zapadnutých benzínkach, opustených železničných staniciach či zadymených ospalých krčmičkách uprostred ničoho.

Nie je to však len obyčajný cestopis. Je to tiež dobrodružná výprava do vedomia obyvateľov tejto časti sveta, do vedomia poznačeného vojnami, desaťročiami sovietskej nadvlády i následnej bujarej posttotalitnej anarchii.

Kniha Andrzeja Stasiuka Cestou do Babadagu vychádza v preklade Karola Chmela.

Ukážka z knihy: 

Prechádzal som krajinou, ako sa prechádza neznáme územie. Terra incognita medzi Radomom a Sandomierzom. Nebo, stromy, domy, zem - všetko toto sa dalo nájsť kdekoľvek inde. Pohyboval som sa v priestore, ktorý nemal nijaký príbeh, nijakú históriu, nijaké udalosti, čo by stáli za zmienku. Bol som prvý človek niekde na úpätí Koreňových hôr a všetko sa začínalo mojou prítomnosťou. Čas začínal plynúť a veci i krajiny začínali starnúť až vo chvíli, keď som sa ich dotkol pohľadom.

Za Tarnobrzegom som zaklopal na plech šoférskej kabíny. Zaskočil ma rozsah obrovskej povrchovej bane na síru a musel som vystúpiť. Gigantické rýpadlá stáli na dne priepasti. Ani zamak ma nezaujímalo, odkiaľ sa tu vzali.