Biela je farbou tohto kraja. Nemenná, neustála biela. Obloha, zem i voda sú biele. Biely je aj dych, ktorý vám tu stúpa od úst. Špicbergy, najsevernejšie ľudské sídlo na svete, ktoré z človeka dokáže vydestilovať jeho najhlbšiu podstatu.

Predstavte si dlhý, pol roka trvajúci deň. Neustále svetlo. Slnko sa sotva dotkne horizontu, a hneď sa zase ako lopta odrazí na nebo. Alebo presný opak. Nekonečnú polárnu noc. Tma pri rannej káve je rovnaká ako pri večeri. Ako sa tu dá žiť? O tom nám porozpráva poľská spisovateľka Ilona Wiśniewska vo svojej mrazivej reportážnej knihe Biele s podtitulom Ľadový ostrov Špicbergy.

Ľudia na Špicbergoch sú rovnakí, ako všade inde. No predsa máme pocit, ako keby sme sa ocitli na inej planéte. Na tomto mieste žijú ľudia pochádzajúci z takmer päťdesiatich krajín celého sveta. Prišli sem predovšetkým za prácou do kraja bez kompromisov a bez zľutovania, kde sú si pred mrazmi všetci rovní. Wiśniewska žije s nimi a s radosťou objaviteľky i dokonalou znalosťou miestnych reálií podáva príbehy pozoruhodných miest nórskych Špicbergov. Uhoľné bane. Opustené osady. Hotely. Medzinárodná banka semien. Reportážna knižka Biele je výnimočnou kronikou tohto odľahlého miesta i jeho obyvateľov.

Ukážka z knihy:

Banka
Galina Vladimirovna Lapij, dvadsaťšesťročná čašníčka na výletnej lodi Maxim Gorkij, ako tak stála, preskočila cez zábradlie. Pád z desiatich metrov nikto nepočul a ona nekričala. K brehu ostávalo niekoľko stoviek metrov. Takže, ak by aj niekto včas zistil, že zmizla žena, bolo jasné, že nemohla prežiť. V Severnom ľadovom oceáne sa zomiera po niekoľkých minútach.

Špicbergy sú najväčším ostrovom súostrovia Svalbard, ktoré je na šesťdesiatjeden percentách pokryté ľadom. Patria k nim ešte tri hlavné ostrovy: Edgeoya, Barentsov ostrov a Severovýchodná zem, plus niekoľko menších ostrovov roztiahnutých medzi 71° a 81° severnej šírky a 10° a 31° východnej dĺžky. Na severný pól je odtiaľto asi tisíctristo kilometrov.

V lete je tu stále svetlo a zima, v zime tma a ešte väčšia zima. Dva a pol tisíc ľudí, polárnych medveďov o pol tisícky viac.

V starej nórčine znamená sval chladný, bard pobrežie.

Galina skočila cez palubu pri pobreží Špicbergov, viac ako desať kilometrov od Longyearbyenu. Doplávala ku kamennému brehu a doplazila sa k jednej z drevených chatiek. Aby sa uchránila pred zimou, natrela sa motorovým olejom a takto ležala v chatke niekoľko dní.

A potom vstala a z chatky vyšla. Bol júl 1985. Vtedy, ako aj dnes nórske a sovietske mestá, ktoré vznikli na Špicbegoch v okolí baní na čierne uhlie, neoddeľovali žiadne hranice.