„Ak si chceš upratať v živote, musíš si najprv upratať v hlave, „píše Martin Poliačik v úvode knihy Poriadok v hlave. So spoluautorkou Lindou Lančovou pripravili prehľadného a názorného sprievodcu kritickým myslením, ktorý vás naučí, ako postaviť argument, ako sa správne pýtať, ako kritizovať či ako prezentovať svoje myšlienky. A ako dosiahnuť nielen to, aby s vami ľudia súhlasili, ale najmä to, aby pochopili vaše postoje a východiská. Pretože tak ako hovorí názov jednej z 26 kapitol, niekedy je úsmev po stretnutí viac ako dobre dohodnutý obchod.

Martin Poliačik vychádza zo svojej dlhoročnej praxe debatéra a konzultanta, ale aj aktívneho politika a aj vďaka tomu kniha Poriadok v hlave obsahuje množstvo názorných ukážok efektívne aj neefektívne vedených rozhovorov a argumentačných výmen, infografiky a grafy, odbornejšie texty venované dejinám kritického myslenia aj vtipné príklady z nám dobre známeho prostredia. Kniha vychádza v knižnej edícii Denníka N ako 50. publikácia v poradí.

Martina Poliačika zrejme poznáte najmä z prostredia aktívnej politiky. Ja ho však poznám inak: ako kolegu, lektora kritického myslenia, ktorého kurzmi prešli stovky ľudí z firiem, štátnej správy či neziskových organizácií. A aj ako zručného diskutéra, zoceleného nielen mnohými náročnými politickými debatami, ale aj rokmi strávenými v Slovenskej debatnej asociácii. Kniha, ktorú držíte v rukách, vznikla z praxe. Martin do nej vydestiloval to najlepšie a najzaujímavejšie zo svojich kurzov. Platí však aj opak: je to knižka určená do praxe, do každodenného života. Na konkrétnych príkladoch sa dozviete, ako postaviť argument, ako prezentovať svoje myšlienky, ale napríklad aj to, ako sa správne pýtať.

Zároveň vám kniha môže poslúžiť ako akýsi odrazový mostík k ďalšiemu štúdiu o kritickom myslení či filozofii. Vďaka precíznej práci spoluautorky Lindy Lančovej v nej totiž nájdete množstvo odkazov na súčasných i antických autorov, ako aj vysvetlené dôležité základné pojmy. Priznávam, nie som poriadkumilovný človek. Môj pracovný stôl ovláda chaos. Na poriadok v hlave však nedám dopustiť. Ak si chcete v hlave upratať, kniha Martina Poliačika sa vám v tomto snažení môže stať skvelou pomocníčkou.

Ján Markoš, šachový veľmajster, spisovateľ

Ukážka z knihy: 

Naše myslenie sa nám nemusí „diať'

„V lietadle vlastného života si môžeš vybrať - buď budeš pilotom, alebo pasažierom. A ak budeš pasažierom, polož si otázku: Kto vlastne riadi toto lietadlo?" Toto mi jedno pekné popoludnie povedal Hermano Claudio, zakladateľ malého mystického rádu neďaleko Limy v Peru. Hovoril mi o tom, ako sa mnohí ľudia v živote väčšinu času len nechávajú niečím unášať, pasívne absorbujú podnety zvonku, a ak aj vyvinú nejakú aktivitu, väčšinou ide o inštinktívne, automatické reakcie na tieto podnety. Zdroj svojej radosti aj svojho smútku, svojho hnevu aj svojho nadšenia hľadajú vždy vonku, mimo seba. A vnímajú, že ich vlastné myšlienky, rozhodnutia a činy sa im dejú. Všetko „sa im stalo".

Hermano zomrel pred pár rokmi, no jeho slová sa mi často vynoria v pamäti. Sledujem totiž, ako ľudia okolo pozerajú z okien svojich lietadiel, život sa im „deje" a oni nad mnohými jeho časťami majú malú alebo žiadnu kontrolu. Keďže sa posledné roky venujem hlavne komunikácii a rozhodovacím procesom, všímam si to najmä v týchto oblastiach. Vnímam, ako ludia pasívne nasávajú a preberajú myšlienky zo svojho okolia a skladajú z nich niečo, čomu hovoria názory. Sledujem, ako v diskusiách na obhajobu vlastného stanoviska vyťahujú tvrdenia, o ktorých netušia, odkiaľ ich majú. A čítam o výskumoch, v ktorých respondenti vášnivo obhajujú stanoviská, ktoré len pár minút predtým sami v inej otázke popreli. Orientovať sa vo vlastnom myslení a rozhodovaní nie je obvyklé.

Milióny rokov evolúcie umožnili našim mozgom previesť nás životom aj takýmto intelektuálne vegetatívnym spôsobom. No ako sa svet zahusťuje, zrýchľuje a mení, pre čoraz viac ľudí začína byť takýto autopilot nedostatočný. Nachádzajú samých seba zmätených uprostred sveta, ktorému čoraz menej rozumejú. U niektorých to vyvolá paniku, u iných frustráciu, u ďalších zasa horúčkovitú túžbu svet okolo pochopiť. A ťukajú do klávesníc, vyhľadávajú informácie, preskakujú z jednej linky na druhú, z videa na podcast a späť. V mylnom predpoklade, že odpovede sú tam vonku, sami seba strácajú ešte viac.

Ako z toho von? Odpovedí je mnoho: niektoré z toho neútešného stavu vyvedú, iné ho prehĺbia.