Krátke úvody k jednotlivým kapitolám sú v anglickom jazyku, jednotlivé recepty sú len v slovenčine.

Súčasná etnológia a kultúrna antropológia považuje tradičnú kuchyňu spoločenstiev ľudí za jeden z ich najvýznamnejších identifikačných znakov a zasadzuje sa za jej zdokumentovanie a zachovanie pre budúce generácie. S potešením som si preto prečítala túto knihu venovanú Liptovu, ktorá spĺňa tieto kritéria a dopĺňa pestrú mozaiku kulinárskych tradícii Slovenska. Autorka nás v texte sprevádza celou genézou podmienok, ktoré vplývali na charakter stravy ľudí na Liptove.

Zaujímavým prvkom knihy sú viaceré historické dokumenty súvisiace so stravovaním na Liptove. Osviežujúce sú pasáže osobnej reflexie autorky, ktorá ukazuje, že záujem o tradičnú kuchyňu Liptova si pestovala už od detstva v rámci svojej rodiny a rozšírila ju ako etnografka aj do profesionálneho bádania. V rámci tejto časti knihy prezentuje aj ňou vyskúšané recepty regionálnych jedál.
Prof. PhDr. Rastislava Stoličná, DrSc.

Keď v roku 2014 vyšla regionálna monografia Ivety Zuskinovej Liptov v ľudovej kultúre, netušili sme, že je to len štartovacia súhrnná publikácia o Liptove, ktorá bude rozšírená takmer z každej jej kapitoly na samostatnú veľkoformátovú knihu. Máme pred sebou už piatu z takto vzniknutej série, pričom východisková monografia je šiesta. Ďalšie témy, ktoré sú spomenuté vo východiskovej monografii, ako spoločenský život, ľudia v dedine či práca mimo ovčiarstva, sú v nich tiež podrobnejšie rozpracované (zo základných etnografických tém už zostáva len odev). Ak k tomu prirátame dve lokálne monografie (Liptovský Hrádok a Štrba) a publikáciu s celoslovenským záberom o ovčiarstve je to úctyhodný celok, ktorý prináša nielen výsledky celoživotnej práce autorky, ale aj jedinečný príklad ako sprístupniť a popularizovať tradičnú kultúru jednotlivých regiónov.

Tak ako predchádzajúce publikácie aj kniha o strave a stravovaní obsahuje informácie vo viacerých dimenziách. Základ tvorí odborný text, ďalšia línia sú informácie z publikovaných zdrojov, z kroník, archívov či vlastné poznámky autorky z terénnych výskumov. Ďalšiu rovinu tvoria záznamy spomienkových rozprávaní, ale aj vlastných spomienok autorky. Významnou súčasťou sú vizuálne informácie sprevádzajúce texty – dobové fotografie z terénu, z archívov, ale aj fotografie mladšieho dáta z podujatí v Múzeu liptovskej dediny, ktoré s prípravou tradičných liptovských jedál súviseli. Čerešničkou na šľahačke sú recepty nielen z ľudovej kuchyne, ale aj z kuchyne vyšších vrstiev, ktoré v súčasnej populárnej publikácii o strave nesmú chýbať. Ako sa na odborníčku k tejto téme patrí, nejeden zo zverejnených receptov autorka aj sama odskúšala a môže odovzdávať praktické skúsenosti ako sa dopracovať k úspešnému výsledku. Uvádza však aj rokmi overené skúsenými liptovskými gazdinkami a gazdami.

V téme tradičnej kuchyne Liptova je Iveta Zuskinová na slovo vzatou odborníčkou. Už v roku 1998 pripravila malú knižku receptov Kuchyňa starých materí z Liptova, z ktorej sa okamžite predalo 1500 kusov, a nasledovali doplnené vydania v rokoch 2004 a 2013. Jednotný štýlový dizajn všetkých vydaní dopĺňa ešte praktická Kuchyňa liptovských gazdiniek z roku 2012.

Ako v úvode uvádza autorka, kniha je aj malou prechádzkou po starom Liptove,  takže sa v nej dozvieme o kulinárskych špecialitách mnohých obcí, podľa ktorých im často prischla aj prezývka. Napríklad obyvateľov Bobrovca, Dúbravy a Liptovskej Teplej nazývali „drobármi“, obyvateľov Liptovského Jána prezývali „otrubármi“ alebo aj „lohaziarmi““ pretože vraj mali v dedine veľa mlynov. V Závažnej Porube boli „kapustári“, Likavčania „mäteníci“, podľa obľúbenosti koláča s kapustou „mäteníka“, vo Svätom Kríži „krúpkári“ a dozvieme sa aj akými prezývkami sa častovali obyvatelia v ďalších obciach. Tiež zistíme čo jedli roľníci, čo ovčiari, čo pltníci, čo sa jedlo na prácach v lesoch, alebo prečo liptovských murárov prezývali „pľúckarmi“.

Okrem informácií o kulinárskej kultúre sú v knihe spomenuté rôzne “naj“ Liptova. Asi neprekvapí, že plody zeme predstavovali najvyššiu hodnotu v gazdovstve a spolu s produktami získanými z chovu hospodárskych zvierat boli základom stravovania, podobne to bolo na celom agrárnom Slovensku. Ale už nie každý vie, že „najúrodnejším územím Liptova bola Liptovská kotlina, dnešné územie zatopené priehradou Liptovská Mara, že v jedle sa najviac uskromňovali ženy, ktoré sa snažili pripraviť aspoň jedlo pre muža a nakŕmiť deti, alebo že oračka patrila medzi najdôležitejšie jarné práce, že zemiaky, ako najdôležitejšia plodina sa sadili vedľa žita a jačmeňa, alebo že najčastejšími raňajkami pre koscov na lúkach boli dobre omastené halušky s bryndzou alebo kapustou, pirohy a pálenka.

Zahĺbením sa do tejto publikácie čitateľ zistí, že je o živote a zo života. Naučí sa o hodnotách skromných vidieckych ľudí, o ich stratégiách prežitia v podmienkach nie celkom vľúdnych pre poľnohospodársku produkciu, ale o to vhodnejších pre chov hospodárskych zvierat.

Potenciál využitia tejto publikácie je aj v oblasti cestovného ruchu. Liptov totiž zďaleka nie sú len bryndzové halušky, zemiakové placky, pirohy, šúľance, ba ani len Liptovské droby, ktoré v roku 2021 spopularizovalo získanie európskej značky „chránené zemepisné označenie“. Tradičná kuchyňa bola oveľa pestrejšia. Táto publikácia môže byť inšpiráciou pre gastrofirmy, ktoré majú ambíciu pritiahnuť turistov na Liptove regionálnymi špecialitami. V kombinácii s miestnym dizajnom, o ktorom sa dá dozvedieť z predošlých kníh Ivety Zuskinovej, sa snáď v Liptove dočkáme nevšedných zážitkov pre oči a chuťové bunky. Navyše, k jedlám je v súčasnosti módne servírovať aj príbehy a tých je v knihe tiež mnoho.

Nuž, prijmime pozvanie autorky a spoločne nazrime do hrncov starých materí, ktoré až do dnešných dní uchovali dedičstvo generácií.

Prof. PhDr. Zuzana Beňušková, CSc.