Súbor poviedok Thomasa Bernharda (1931-1989) nastoľuje všetky ústredné témy a postupy jeho tvorby: problémviny a trestu, inštitucionálnej moci a osudu jedinca, tradície moderného myslenia i jeho sebadeštrukcie.
Práve v poviedkach sa ešte průzračněji odhaľuje zvláštne litanický charakter Bernhardova rozprávanie, v ktorom rytmusřeči spochybňuje každú ustálenú myšlienku a každú tézu mení vo svoj protiklad.
Autor tak nadväzuje na najlepšie európsku tradíciu tohto literárneho žánru: len máloktorý rozprávač do káže stylistickouvypjatostí a hĺbkou príhovory vyjadriť nepriamo existenčné tragiku a zároveň komickosť postáv, ktoré zobrazuje.
Bernhardovy poviedky sa svojím významom radí k jeho veľkým románom, rovnako ako celé jeho dielo patrí k vrcholůmsvětové prózy 20. storočia.