„Nááá pi-pi-pi-pi,“ volala na sliepky babka Chmúrová.

Väčšinou jej ihneď odzdravili, no to ráno sa z kurína neozývali žiadne hlasy.

„Na či ste šecke skapali, či čo?“ spýtala sa babka, keď otvárala drevené dvierka. Nadýchla sa prievanu a hromovo kýchla – HAPČÍÍÍ!

Ako blesk z jasného neba vybehlo z tmavého kurína akési zviera...

Ukážka z knihy:

„Čertisko!“ zvrieskla babka. Horko-ťažko sa otočila, no zlodej sliepok zmizol kdesi za rohom.

O chvíľu už babka Chmúrová búchala u suseda Litvu. Celá Stará Bystrica poznala ich príbeh z mladosti. Kedysi boli do seba zaľúbení až po uši. Lenže mladý a statný sused Litva sa raz nevrátil z dovolenky a ostal žiť v Nemecku. Volal vtedy vychýrenú krásavicu Chmúrovú k sebe. Bála sa odísť. A tak sa Litva oženil s inou a babka preňho odvtedy nemala pekné slovo.

Keď ovdovel, dedo Litva sa na starobu vrátil do Starej Bystrice. Usadil sa v rodnom dome vedľa babky Chmúrovej. Ešte len vtedy sa začal riadny cirkus. Hocičo sa u nej na dvore stalo, všetko dávala za vinu susedovi Litvovi.

„Otváraj, ty krpec starý,“ hromžila. „Viem, že si neni hluchý,“ búchala mu na bránu.

Z kuchynského okna sa vyklonila plešatá hlava s mohutnou sivou bradou. „Dobré ránko, moja milovaná susedka,“ zvolal dedo Litva. „Čo dobrého mi nesieš?“

„Tá tvoja líška mi chodí na kury,“ zamávala naňho palicou. „Ešte raz hu tu zazrem a polámem jej paprče!“