Najväčšie tajomstvo sa ukrýva za dverami

Táto práca je mojou poslednou šancou na nový začiatok. Môžem sa tváriť, že som niekto iný. Čoskoro však pochopím, že Winchesterovci majú oveľa nebezpečnejšie tajomstvá než ja…

"Vitajte v mojej rodine," povie Nina Winchesterová a podá mi svoju elegantnú ruku s dokonalou manikúrou. Zdvorilo sa usmejem a poobzerám sa po mramorovej chodbe. Táto práca je mojou poslednou šancou na nový začiatok. Môžem sa tváriť, že som niekto iný. Čoskoro však pochopím, že Winchesterovci majú oveľa nebezpečnejšie tajomstvá než ja...

Každý deň im upratujem nádherný dom odhora až dolu. Chodievam po ich dcéru do školy. A varím chutné jedlá pre celú rodinu. Potom jedávam sama v maličkej izbe v podkroví.

Usilujem sa ignorovať neporiadok, ktorý Nina dookola vytvára, len aby ma mohla sledovať, ako ho upratujem. Aj jej klamstvá o vlastnej dcére či rastúce trápenie jej manžela Andrewa. Lenže pri pohľade do jeho nádherných hnedých očí plných bolesti je ťažké nesnívať, aké by bolo viesť rovnaký život ako Nina. S obrovským šatníkom, luxusným autom, dokonalým manželom.

Iba jediný raz si vyskúšam jedny z Nininých snehobielych šiat, aby som zistila, aké to je. Nina na to však príde...a keď zistím, že dvere mojej izby sa dajú zamknúť iba zvonku, je už neskoro.

Napriek tomu sa upokojujem, že Winchesterovci netušia, kto v skutočnosti som.

Nevedia, čoho som schopná...

Ukážka z knihy: 

Ak odídem z tohto domu, tak iba v putách.

Mala som utiecť, keď bola ešte šanca. Teraz je už preč. V dome sú policajti, objavili, čo je na poschodí, a už niet cesty späť.

Asi o päť sekúnd mi odrecitujú moje práva. Vlastne ani neviem, prečo to ešte nespravili. Možno dúfajú, že ma nejako presvedčia, aby som im prezradila čosi, čo by som nemala.

V tom prípade im prajem veľa šťastia.

Policajt s čiernymi vlasmi popretkávanými šedinami sedí vedľa mňa na gauči. Zavalité telo presúva na talianskej koži tmavej karamelovej farby zo strany na stranu. Ktovie, aký gauč má doma. Určite nebolo na cenovke päťmiestne číslo ako pri tomto. Zrejme má nejakú nevkusnú farbu, napríklad oranžovú, celý je posiaty zvieracími chlpmi, švy sa na viacerých miestach párajú. Možno teraz uvažuje o svojom gauči doma a sníva, že raz bude mať takýto.

Alebo premýšľa nad mŕtvym telom v podkroví.

„Prejdime si to ešte raz,“ povie policajt s newyorským prízvukom. Hneď na začiatku sa predstavil, no vyletelo mi to z hlavy. Policajti by mali nosiť červené menovky. Ako inak si má človek v stresových situáciách zapamätať ich mená? Tuším je detektív. „Kedy ste našli telo?“