Žijeme v novej dobe.

Autoritárski vodcovia sa stali ústrednými postavami globálnej politiky. Od roku 2000 sa samozvaní vládcovia dostali k moci v takých odlišných hlavných mestách ako Moskva, Peking, Dillí, Brazília, Budapešť, Ankara, Rijád či Washington.

Sú to nacionalisti a sociálni konzervatívci. Majú nulovú toleranciu voči menšinám, odlišnému názoru alebo záujmom cudzincov. Doma o sebe tvrdia, že stoja na strane obyčajných ľudí, ktorých sú pevne odhodlaní brániť proti „globalistickým“ elitám, a v zahraničí sa prezentujú ako stelesnenie svojich národov. Okrem toho, všade, kam prídu, posilňujú kult svojej osobnosti. Navyše, títo lídri nepôsobia len v autoritárskych politických systémoch, ale začali sa objavovať aj v baštách liberálnej demokracie.

Kým na Západe brexit a zvolenie Donalda Trumpa v roku 2016 znamenali prelom, nová éra sa začala na samom začiatku nového milénia, keď sa v Rusku dostal k moci Vladimir Putin. Ako a prečo sa na scéne objavil tento nový štýl autoritárskeho vládnutia? Ako veľmi je pravdepodobné, že vovedie svet do vojny alebo hospodárskeho kolapsu? A ktoré liberálne sily sú a naďalej budú schopné nielen udržať týchto autoritárov na uzde, ale aj zvrátiť súčasný trend?

Nech už ide o Trumpa, Putina, Bolsonara, Erdogana, Siho či Módího, Gideon Rachman odhaľuje zložité a často prekvapivé vzťahy medzi týmito lídrami.

Kniha Vitajte v dobe autoritárov poskytuje prvú skutočne globálnu reflexiu nového nacionalizmu a ponúka odvážnu a originálnu paradigmu pre pochopenie sveta, v ktorom práve žijeme.

Ukážka z knihy: 

6. Boris Johnson: brexit a Spojené kráľovstvo (2016)

S Borisom Johnsonom som sa prvý raz stretol na jednej anglickej vidieckej svadbe v roku 2002. V tom čase už bol politickou a mediálnou hviezdou, ktorú obostierala aura nebezpečenstva a škandálu. Boris - ako bol všeobecne známy - bol rok predtým zvolený za poslanca parlamentu a pracoval ako redaktor v nízkonákladovom týždenníku Spectator, ktorý sa však v toryovskej Británii tešil značnému vplyvu. Mal aj množstvo oddaných stúpencov z prostredia euroskeptickej pravice, a to ešte z čias, keď v rokoch 1989 až 1994 v Bruseli pôsobil ako korešpondent Daily Telcgraphu. Johnsonove reportáže zmesou humoru, nadhľadu a predstavivosti vyvolávali v radoch konzervatívcov rozhorčenie nad údajnými plánmi EU na vytvorenie európskeho superštátu, ktorý ohrozoval starobylé slobody a nezávislosť Spojeného kráľovstva.

V roku 2002 som tiež pracoval ako zahraničný korešpondent v Bruseli, konkrétne pre týždenník The Economist, takže pri našom prvom rozhovore sme sa zamerali skôr na vzájomných známych v hlavnom meste F.U. Pár mesiacov pred naším stretnutím som napísal Článok pre mesačník Prospect, v ktorom som vyjadril názor, že pre Spojené kráľovstvo by bola chyba prijať novozavedenú jednotnú európsku menu euro. Postávajúc v svadobnom stane s pohárom Šampanského v ruke mi Johnson povedal, že ten článok čítal a že súhlasí s mojím uhlom pohľadu.“ Poďakoval som mu a odvetil: „Ale viete, veľa vašich bruselských priateľov si mysli, že tajne podporujete EÚ.“ Johnson sa na mňa pozrel s mierne urazeným výrazom. „Samozrejme, že podporím EÚ,“ zvolal. „Prečo by som nemal?“