zamotané, dynamické, fascinujúce… Už siedme pokračovanie krimi série z pera FRANTIŠKA KOZMONA, na ktoré sme si museli chvíľu počkať, dopadlo u mňa na výbornú. Ukončenie predošlej časti autor poňal “na šľaktrafenie” pre čitateľa, avšak bravúrnym ťahom si zaistil netrpezlivé vyčkávanie fanúšikov, ako to vlastne v horiacej budove dopadlo. S kým sme sa to lúčili? Je to pravda? (Tieto otázky sú nejasné pre ľudí, ktorí nemali možnosť prečítať si Volavku, ale práve im nebudem kaziť moment prekvapenia. Bola by to veľká škoda!) V knihe SRNKA sa do popredia dostáva neskúsený vyšetrovateľ Líška a bývalá kolegyňa, kriminalistická psychologička, Petra Siváková. Do príbehu vstupujú staré známe postavy z oddelenia vyšetrovania kriminálnych trestných činov, ale aj nové- či už z radov kolegov alebo páchateľov a podozrivých. U Kozmona sa to postavami len tak hemží a občas sa stane, že sa chvíľu zamyslím, kto daná postava je, no vcelku s tým, práve u tohto autora, až taký problém nie je. Ak som si aj nespomenula hneď, v pár nasledujúcich vetách mi to bolo jasné. František je unikát. V jeho knihách som sa stretla s tak rafinovanými postupmi vrážd, ako asi nikde. Je fascinujúce, ako jednotlivé detaily týrania, mrzačenia obetí opíše. V tomto prípade nie z pohľadu páchateľa, ale vyšetrovateľov, svedkov alebo súdneho lekára. Dej je vskutku dynamický, a to aj vďaka početným dialógom, ktoré sú písané “od huby”. Prirodzené, so žargónom kriminalistov alebo s použitím slovníka bývalých trestancov. Proste, uveriteľné pri výsluchoch,aj bežnej komunikácii priateľov. Niektoré pasáže sú odľahčené humorom vlastným určitým postavám. Vyšetrovanie pribúdajúcich vrážd bolo pre políciu naozaj náročné. Často si spájali súvislosti, ktoré by mi ani náhodou nenapadli. Preverili každú, aj zdanlivo nepodstatnú informáciu. Všetky skutočnosti a odhalenia postupne do seba zapadali. V príbehu sa vyskytli pasáže z pohľadu páchateľa, podozrivého, či minulosti, preto sa počas čítania moje tipy na vraha menili takmer každou stranou. V závere, keď bolo nad slnko jasnejšie, kto za vraždami stojí, sa môj mozog vzpieral. Nechcel pripustiť, aby to tak bolo. Síce bola táto postava zvláštna, no jeho spojitosť s dejom mi absolútne nevnukla ani len pomyslenie, že by bol schopný spáchať podobné zverstvá. Čo sa týka bomby, ktorú na nás autor hodil na konci Volavky, priznávam, padol mi kameň, čo kameň!, hotový balvan zo srdca. Avšak… som rada, že to autor nepoňal rozprávkovo s happy end-om. Práve naopak. František nechal “ranu po bombe” z Volavky otvorenú, prisypával soľ, nech to je autentické. A veru bolo! Šťastie v nešťastí?!? Výčitky kvôli strate, pud sebazáchovy, ktorý nedovolí bezvládnosť, ale nie je to ľahké. Dopomôcť si chvíľkovým uvoľnením a uľavením od bolesti nedopadne dobre. Táto postava si to aj uvedomuje, ale pravedpodobne je neskoro na nápravu… uvidíme, čo nám ešte autor prinesie.