Máte radi dobrodružstvo, napätie, záhady? Alebo všetko v jednom, navyše podľa skutočnej udalosti? Potom je román DEVÄŤ určený práve vám.

Chceli pokoriť horu Otorten, no ich púť skončila pod Cholatčachľom, domorodcami nazývanom Mŕtva hora. Našli ich v snehu v spodnej bielizni alebo len chabo oblečených, so zohavenými telami a tvárami.
Ako a prečo umreli?

Jeden z najväčších rébusov v moderných dejinách Ruska, známy ako Záhada Ďatlovovej výpravy, zostáva aj napriek snahe vedeckých expertov a amatérskych nadšencov nevyriešený a námetom pre všemožné konšpirácie.

Autorka beletristicky spracovala túto udalosť tak, ako dosiaľ nikto: Očami Ziny a Rustema, samotných aktérov výpravy, spoznáte skupinu deviatich mladých ľudí, ich sny, túžby, radosti aj starosti, nasadnete do vlaku vo Sverdlovsku, poputujete uralskou divočinou, budú vám krehnúť prsty a obchádzať vás zimomriavky a hrôza. Ba dostanete sa ešte ďalej – až k posledným okamihom ich života.

Rozlúštila autorka túto vyše šesťdesiatročnú záhadu, odhalí, ako a prečo študenti zahynuli? Kde končí skutočnosť a kde začína fabulácia?

Nachystajte si dostatok nápojov a čipsy, pretože knihu neodložíte, pokým ju neprečítate.

Ukážky z knihy:

RUSTEM

Raňajkujeme narýchlo v stoji. Mlčky si odhrýzame z klobásky a zajedáme ju suchármi, každý ponorený do seba. Jedlo zapíjame studeným čajom, čo zvýšil v hliníkových fľašiach od večere. Po očku sledujem Jurija. V mysli sa vraciam k jeho pohľadu za kríkmi. Nehral to, niečo videl a vyplašil sa. Aj teraz mu oči každú chvíľu blúdia medzi stromy, akoby sa potreboval uistiť, že tu okrem nás už nik nie je. To, že zvolil mlčanie, ba že nás nechal, aby sme si z neho robili posmech, hovorí veľa. Jurij neznáša žartovanie na svoj úkor.

Klobáska štípe ako ďas, ale jej ostrosť aspoň rozprúdi krv, budeme to potrebovať, ak sa priženie víchrica. Zdvihnem hlavu k oblohe. Už jej z ťažkých mrakov visia nohy.

Pálenie v krku sa mi žiada zapiť čajom, no nijaký už nezvýšil. Zohnem sa a načriem dlaňou do snehu, aby som ním uľavil rozpálenému hrdlu. Vtedy kútikom oka, pomedzi nohy kamarátov, v húštine snáď len sto metrov od nás, zazriem pohyb. V zlomku sekundy viac vykrútim hlavu a zdá sa mi, že tam vidím niečo prikrčené, pokryté tmavou srsťou, dívajúce sa naším smerom.

Zažmurkám, no už to je preč.

Toto videl Jurij?

Ale čo to bolo? Mansi? Medveď? Alebo nebodaj almas?

Tomu poslednému verím najmenej.

Sliedi za nami snežný muž?

„Hej, čo si primrzol?“ vytrhne ma z úvah Gorja.

„Nie… nie…“ zahabkám. Naberiem si sneh, a prv ako sa vystriem, ešte šibnem očami k húštine.

Sú tam len záveje a kmene stromov.

Asi mám vidiny.

Ural je tajomný.

ZINA

Chúlim sa do klbka a trasiem. Objímam sa rukami, aby som si dodala viac istoty, pretože mám strach. Taký, až mi je z neho na dávenie. Úporne pregĺgam kyslú pachuť, čo sa mi tlačí do krku. Rastie vo mne panika z toho, že neviem, kde som, neviem, kam ísť, a neviem, čo robiť. No najmä z toho, že je tma a som sama, vydaná napospas všelijakým monštrám, čo sa v nej akiste skrývajú. Predstavím si, ako po mne šmátrajú kostnatými prstami. Silno žmúrim, bojím sa, že keď otvorím oči, uvidím blízko svojej tváre nejakú inú s neprirodzene bledou pokožkou a dierami namiesto očí a nosa. Teplý pramienok moču mi steká po stehne a vlhčí šponovky. Aká hanba! Prinútim sa otvoriť oči, ba aj posadiť sa, no moja sebaistota sa scvrkla tak, že je veľká len ako zrnko hrachu.

A vtedy to začujem, kdesi v tme predo mnou. Tlmený smiech a šepot. Chi-chi-chi. Ochromí ma to, pritlačí k zemi, akoby ma zavalil strom. Zachváti ma panika, v spánkoch mi klokoce krv, predstavivosť pracuje na plné obrátky. Šepot sa zmení na hrdelné vrčanie a blíži sa ku mne. Na zátylku sa mi zježia vlasy. V zúfalej snahe utiecť (lenže kam?) sa odsúvam rukami a nohami. Päty sa mi šmýkajú, dlane odierajú o zľadovatené podložie.

Som vydesená ako zviera v klepci. Šialená úzkosť vyplnila môj mozog a hrozí, že mi praskne hlava. Zápästie pravej ruky mi schmatnú ľadové prsty a zovrú ho ako obruč. S výkrikom spadnem na chrbát. Skloní sa ku mne tvár lemovaná sivými vlasmi, s purpurovo sfarbenou pokožkou, vyvalenými očami a ústami vykrivenými v šialenom úškľabku.

„Jurij!“ vykríknem, keď rozpoznám známe črty.

„Pšššt! Sú tu,“ priloží si prst na pery. „Musíme sa schovať.“

„Kto… kto je tu?“ zašepkám.

„Pšššt… Je neskoro… Prichádzajú…“ ukáže prstom ponad mňa.

Pridvihnem sa a hlavu vykrútim tým smerom, ale nič nevidím. Len čierňavu a akúsi podivnú, ako mlieko hustú hmlu, valiacu sa dolu úbočím. Odkiaľsi počujem vyspevovať Gorju, zovretie na mojom zápästí povolí. Obzriem sa. Jurij už pri mne nie je.