Po memoároch či biografických knihách siaham zriedka, no keď sa do nejakých predsa len pustím, väčšinou to stojí za to. Či už vďaka jedinečnej osobe, ktorej život svojským spôsobom približujú, alebo vďaka nie vždy lichotivým spoločenským pomerom, respektíve dobe, ktoré sa zrkadlia na pozadí životného príbehu..., nuž, takmer vždy majú čo ponúknúť a prvý z memoárových príbehov americkej spisovateľky a bojovníčky za občianske práva Maye Angelou nie je výnimkou. Viem, prečo vtáčik v klietke spieva, príbeh, ktorý sa na prvý pohľad môže javiť ako čosi jemné, dokonca nežné, v sebe kĺbi jedno i druhé. Silnú, nepoddajnú osobnosť i neľahké časy, s ktorými sa chcene-nechcene musela vyrovnať. Detstvo poznačené smútkom z opustenia i zvykaním si na nové, neznáme prostredie, roky formované predsudkami i nemiestnym ponižovaním zo strany bielych, "nadradených" príznačným pre danú dobu či traumatický zážitok, ktorý uchmatol nevinnosť osemročného dievčatka. Na jednej strane nemalé množstvo ťaživých momentov či bolestivých okamihov, na druhej zase radosť, pocit voľnosti i odhodlanie dosiahnuť čosi veľké, nemysliteľné. Ranné roky svojho života, detstvo na juhu v područí doznievajúceho otrokárstva a Crowových segregačných zákonov, i dospievanie v Kalifornii ovplyvnené túžbou po vzdelaní, Angelou opisuje prekvapivo poeticky, z jej slov necítiť výčitku ani bolesť, skôr hravú neposednosť a nádej. Autorka sa vo svojich memoároch dotýka množstva ťaživých tém, od pretrvávajúceho rasizmu cez obťažovanie maloletých a sexuálne násilie, až po neistú budúcnosť, no hoci sú v jej príbehu neustále prítomné, "zažiariť" im dovoľuje len v rámci určitých hraníc. Veď koniec koncov, Angelou nebola len tým zlým, čo ju postretlo, ale čímsi, respektíve kýmsi oveľa viac. Viem, prečo vtáčik v klietke spieva je príbeh živelný, priamy, plný strastí i vtipných či úsmevných momentov, no čo viac, je to príbeh nesmierne autentický. Výborné čítanie - rozhodne je to kniha, po ktorej sa oplatí siahnuť.