Kňaz, ktorý neposlúchal Vatikán, politik, ktorý bojoval s radikálmi vo vlastnej strane, človek, ktorý sa stal protirečivým symbolom celej éry. Prezident vojnovej Slovenskej republiky Jozef Tiso dodnes rozdeľuje spoločnosť aj historikov.Ivan Kamenec sa vo svojej monografii, ktorá vychádza v druhom, rozšírenom vydaní, zameral predovšetkým na kľúčové vojnové roky, keď vyvrcholilo pnutie v ľudovej strane aj v živote Jozefa Tisu, ktorý bol vždy viac politikom než kňazom.Radikálne krídlo využívalo a neraz i zneužívalo jeho pasivitu a „politiku menšieho zla“ na presadzovanie vlastných plánov, koncepcií i osobných ambícií. Prezidentovi však prenechávali plnú politickú zodpovednosť aj za svoje vlastné činy. Vedome či nevedome z neho začali vytvárať budúceho martýra.Otázkou podľa autora ostáva, či si introvertný Tiso uvedomoval svoj postup na piedestál nedotknuteľnej autority, no tým aj absolútnej zodpovednosti, a vlastne politickej i ľudskej osamotenosti. Na konci svojho prezidentského obdobia nemal už vo vládnom tábore ani vážneho súpera, ani rovnocenného partnera. Bol vlastne jedinou integrujúcou osobnosťou zanikajúceho štátu. Zostal sám s obrovským bremenom politickej a morálnej zodpovednosti.