Francúzska aristokratická rodina, starý zámok a hlboko ukryté tajomstvá. Ak vyjdú najavo, môžu zničiť dve generácie zmietané povinnosťou a vášňou.

Levanduľová záhrada je úchvatný príbeh lásky a hrdinstva, ktorý sa odohráva vo vojnovom Paríži, v slnečnom Provensalsku a v drsnom severnom Yorkshire. Hovorí nielen o láske, ale predovšetkým o odpúšťaní.

Emilie de la Martinieres, posledná dedička starobylej francúzskej aristokratickej rodiny, prichádza po smrti rodičov Édouarda a Valerie na zámok v južnom Francúzsku. S dedičstvom sú spojené aj starosti, ako naložiť s chátrajúcou budovou a vinárstvom. Našťastie sa zoznámi so Sebastianom Carruthersom, obchodníkom s umeleckými dielami, ktorý jej ochotne pomáha. Spoločne objavia v pivnici tajnú izbičku, kedysi slúžiacu ako úkryt.

Druhá línia príbehu nás zavedie do okupovaného Paríža počas druhej svetovej vojny. Constance Carruthersová z Yorkshiru príde do Francúzska ako agentka britských špeciálnych operácií a jej úlohou je napojiť sa na ilegálnu sieť hnutia odporu. Nepodarí sa jej to a uviazne v parížskom dome Édouarda de la Martinieres, ktorý často navštevujú vysokí dôstojníci SS. Robí spoločnosť Édouardovej nevidiacej sestre Sophii. Tá sa zamiluje do nemeckého dôstojníka a spolu s Constance za dramatických okolností ujdú na zámok v južnom Francúzsku.

Emilie sa vydá za Sebastiana a začne sa zaujímať o rodinnú históriu aj o to, ako do nej zapadá jej manžel. Hľadanie pravdy o minulosti jej prinesie mnohé, neraz bolestné prekvapenia a zasiahne aj jej osobný život. Emilie však nakoniec vyjde z tohto procesu oveľa silnejšia, ako doň vstupovala.

Kniha bola preložená do dvadsiatich jazykov a predalo sa z nej viac ako milión dvestotisíc výtlačkov.

Ukážka z knihy: 

Počula ho za sebou potichu odriekať modlitbu, ale nemala v úmysle pridať sa. Namiesto toho s morbídnym úžasom sledovala telesnú schránku, ktorá pomaly naberala popolavú farbu. Toto zostalo z existencie, ktorá tridsať rokov dominovala jej životu. Emílie chcela inštinktívne matku štuchnúť, aby sa prebrala, pretože jej zmysly nedokázali prijať prechod zo života do smrti Valérie de la Martiničrovej, ktorá bola prírodným živlom.

Emílie nevedela, ako sa má cítiť. Koniec koncov, túto chvíľu si počas minulých týždňov prehrávala v hlave veľakrát. Odvrátila sa od matkinej tváre a cez okno sledovala baránky na modrej oblohe pripomínajúce nedopečené snehové pusinky. Zvonka začula tichý spev škovránka ohlasujúceho jar.

Pomaly sa postavila na nohy stuhnuté od dlhého nočného sedenia, ked bdela pri chorej, a prešla k obloku. Výhľad za skorého rána nemal v sebe ťažobu, ktorú priniesli uplynulé hodiny. Príroda namaľovala nový obrázok, tak ako pri každom brieždení. Jemná provensalská paleta tmavohnedej, zelenej a azúrovomodrej vítala nový deň. Emiliin pohľad spočinul na terase, na okrasnej záhrade za ňou a vlniacich sa vinohradoch, ktoré obklopovali dom a ťahali sa ešte dalej, kam až oko dovidelo. Výhľad bol jednoducho okúzľujúci a nemenil sa celé storočia. Ked bola malá. zámok de la Martinicrovcov bol pre ňu svätyňou. Bol miestom pokoja a bezpečia. Jeho pokoj sa jej nezmazateľne vpísal do každej synapsy v mozgu.

A teraz patril jej, hoci nesedela, či matka, ktorá rada Utrácala peniaze na rôzne výstrednosti, niečo nechala na jeho údržbu.

„Madcmoiscllc Emílie, nechám vás samu, aby ste sa mohli rozlúčiť.“ Z myšlienok ju vyrušil lekárov hlas. „Zídem dolu a vyplním potrebnédokumenty. Je mi to veľmi ľúto,“ dodal, zľahka sa uklonil a vyšiel z izby.

A mne to je ľúto...?

Otázka zastihla Emílie nepripravenú. Vrátila sa k stoličke, znovu si sadla a snažila sa nájsť odpovede na mnohé otázky, ktoré vyvolala smrť jej matky. Potrebovala riešenie. Chcela sčítať a odčítať protichodne stĺpce vo svojej emocionálnej tabulke a dostať výsledný pocit. To bolo, samozrejme, nemožné. Táto žena, ktorá ležala až dojímavo nehybne a ktorá sa jej teraz zdala neškodná, hoci na ňu počas života mala taký mätúci vplyv, jej do života vždy vnášala zložitý nepokoj.

Valérie dala svojej dcére život, kŕmila ju, šatila a dala jej strechu nad hlavou. Nikdy ju nebila ani netýrala.

Jednoducho si ju nevšímala.

Valérie sa o ňu jednoducho - Emílie hľadala správne slovo - nezaujímala.