Keď sa Ed Collier konečne zoznámi s dcériným priateľom, musí pripustiť, že na prvý pohľad vyzerá dokonale: je bystrý, úspešný v zamestnaní a skutočne veľký fešák. Naozaj „skvelý úlovok“ a čoskoro sa má stať súčasťou rodiny.

Je tu však jeden háčik.

Napriek nadšeniu celej rodiny Edovi na Ryanovi niečo nesedí. Čosi v hĺbke jeho temných, nepreniknuteľných očí mu nedá pokoj. No zdá sa, že to vidí iba on. Zmocní sa ho hrôza pri predstave, že jeho jediné dieťa sa chystá zosobášiť s mužom, ktorý podľa neho nie je tým, za koho sa vydáva. Rozhodne sa, že tomu príde na koreň. No čím usilovnejšie pátra a čím väčšmi sa snaží niečo zistiť, tým väčšia priepasť sa roztvára medzi ním a jeho dcérou. A svadobný deň sa neúprosne blíži…

Ukážka z knihy:

Sedel som na terase, na tvári ma hriali posledné lúče zapadajúceho slnka a vysoko v platanoch na okraji našej záhrady sa ozýval štebot škovránkov. Bol piatok v polovici mája, v pološere sa vznášala výrazná vôňa pokosenej trávy a jemný závan dymu z grilovania v susedstve. Ešte stále bolo dosť teplo, po večeri sa dalo sedieť v záhrade a popíjať silnú čiernu kávu, zatiaľ čo moja dcéra hrala bedminton uprostred nášho širokého trávnika so svojím novým priateľom.

Zoznámili sme sa s ním až dnes, hoci Abbie s ním chodila už sedem mesiacov. Bol vysoký, vyšportovaný a vyzeral ako model v nedeľnej prílohe novín. Mal na sebe bledoružovú ľanovú košeľu a plátenné nohavice, poltopánky si poslušne vyzul a odložil na prednej verande, skôr než sme ho o to požiadali. A moju manželku Claire ani jej matku Joyce nepobozkal na líce - ani len letmo a symbolicky - jednoducho každej podal ruku. Pristupoval ku každému rovnako. Bol úctivý, nie príliš suverénny, ale ani odmeraný. Jeho podanie ruk) bolo pevne a suché, stisk sebaistý a moju ruku zovrel o niečo silnejšie.

Sledoval som ich hru. Ryan sa zahnal po bedmintonovom košíčku, teatrálne sa prevážil dozadu, zapotácal sa a pristál na chrbte, a stále pritom držal raketu vo vzduchu. So smiechom ostal ležať v jednom z dlhých podvečerných tieňov na trávniku. Abbin hlasný a úprimný smiech sa ozýval po celej záhrade.

Aj pri vedľajšom stole sa ozval tichý smiech. Claire a Joyce na nich s úsmevom hľadeli.

Je to pekný pár,“ skonštatovala Claire a vystrela opálené ruky nad hlavu. „Nemyslíš?“

Ja by som sa nepriečila, keby som bola o niečo mladšia,“ usmiala sa Joycc, sediac v invalidnom vozíčku. „Len sa na nich pozrite!“

„Čo myslíš, Ed?“ Claire mi položila ruku na predlaktie a teplými končekmi prstov sa dotkla mojej pokožky. Je skvele vidieť, že je opäť šťastná, však?“

„Zdá sa, že ho má naozaj rada,“ povedal som, ale nepozrel som jej do očí.

Bola to pravda: už dlho som Abbie nevidel takú šťastnú. Znelo to ako klišé, ale dnes večer priam žiarila.