Po fantazijnom románe Princezná z Izmiru sa prvá dáma slovenskej historickej romance Jana Pronská znovu vrátila k obľúbenému žánru, aby svojim verným i novým čitateľom ponúkla ďalší pútavý príbeh odohrávajúci sa na stredovekom Slovensku, plný vášní, nenávisti a lásky.

Pannu Johanku z Liptova, poslednú dedičku pevnosti Hrádok, v útlej mladosti zasnúbili s Radovanom Balašom, zhýralým vnukom mocného uhorského magnáta Donča. Mládenec si to však tesne pred sobášom rozmyslel a mladučkou nevestou pohrdol. Starý otec ho za to vydedil a vyhnal z rodinného sídla na Pustom hrade.

Johanka sa odvtedy musela životom pretĺkať sama. Robila, čo mohla, aby dedičstvo udržala, no okrem chudoby musela na svojich útlych pleciach niesť i ďalší, nemenej ťažký kríž v podobe biľagu ohrdnutej nevesty.

Dievčina v sebe celých sedem rokov živila hnev, nenávisť a pocit krivdy, a tak nečudo, že keď jej Radovan v najvyššej núdzi zaklope na bránu, odmieta prijať pravdu, že rytier sa zmenil a svoju mladícku nerozvážnosť hlboko ľutuje.

Dramatické udalosti, ktoré sa odohrajú po Radovanovom príchode na Hrádok, však pomôžu obom mladým ľuďom pochopiť, že čas mnohé mení a že ľadový pancier okolo Johankinho srdca môže roztopiť iba vzájomný rešpekt, úcta a čistá, úprimná láska.

Ukážka z knihy: 

Kňazi v každej farnosti na okolí už celé týždne ohlasovali, že konečne bude lepšie, konečne príde do kraja pod štítmi hôr ochranca, ktorý nedovolí ďalšie rabovanie, pálenie domov, krádeže zvierat, znásilňovanie žien, konečne nebudú pribúdať ženy bez mužov, siroty bez matiek a otcov, sýpky a maštale zostanú plné a napokon sa aj prostí ľudia dočkajú Božieho milosrdenstva.

Na Hrádku bude vládnuť nový pán a s ním aj mocný rod: jeden z vnukov samého magistra Donča, rytier Radovan, sa ožení s pannou Johankou, poslednou z rodu zemanov z Liptova, a manželskou prísahou potvrdí vopred dohodnutú zmluvu.

Zvony bili nielen v pevnosti, ale aj v každej dedine v kraji a ohlasovali túto radostnú zvesť.

Mladučké dievča, ktoré sotva dovŕšilo trinásť rokov, kráčalo k svojmu nastávajúcemu, ktorého nikdy predtým nevidelo, podopierajúc svojho staručkého deda. Druhou rukou sa opieral o palicu a každý krok mu spôsoboval bolesť. Podchvíľou musel zastať, aby lapil dych, no hneď sa vzchopil a uprel na vnučku povzbudzujúci pohľad plný hrdosti, ktorý dievčinke nedovolil neposlúchnuť, zvrtnúť sa na päte a ujsť.

Chvela sa ako osika a studené ruky sa jej triasli. Svadobné šaty z ťažkého purpurového brokátu, ktoré zdedila po starej matke i matke a ktoré jej boli priveľké, ju gniavili, na chudučkom tele vyzerali smiešne, no ded na tej nevzhľadnej starodávnej paráde neochvejne trval.