Príbehy päťdesiatich žien a dievčat z Čiech a Slovenska, ktoré posúvali hranice. Nenápadné ale vytrvalé rebelky bojovali za práva žien, snažili sa uplatniť v umení, športe alebo vo vede. Niektoré z nich používali aj naozajstné zbrane, no väčšina z nich len svoj hlas, svoj um, vytrvalosť. A lásku, lásku k umeniu, k ľuďom, ku svojej krajine. Niektoré známe, iné zabudnuté, no všetky si zaslúžia našu pozornosť, pretože ako kvapky na kameni, krôčik po krôčiku, prešliapali cestičku tým ďalším.

Ukážka z knihy:

V chate v lesoch pri Ritke blízko Prahy žila starenka. Malá, chudá a vetchá ako lístie, čo na jeseň padá zo stromov. Nebola však vždy starou ženou. Nad stolom v jej chatke visela hrdzavá podkova. Keď zbierala drevo na oheň a chodila k studni, spomínala na koňa, z ktorého pravej prednej nohy pochádzala táto hrdzavá podkova. Norma. Tak sa volala tá kobyla. A starenka? Jej meno bolo Lata.

Lata sa narodila kedysi dávno na zámku ako grófka. Mala sestru - dvojča a niekoľko ďalších súrodencov. J ej rodičia vlastnili stajne. Lata bola zo všetkých detí vždy najrýchlejšia a pri koňoch trávila najviac času. Nebavilo ju jazdiť ako ostatné dámy, v sukni, posadená spôsobne nabok. Najradšej vyskočila na najdivšieho beláka a tryskom uháňala k lesu. Márne za ňou mamička volala, že má ísť na hodinu kreslenia. Keď bola staršia, nosila mužské šaty, aby ju zo stajní nehnali hneď domov, a dokonca si maľovala fúziky, aby ju považovali za muža.

Lata a jej rodina si žili dobre, lenže potom prišla prvá svetová vojna. Latini rodičia zomreli, kone zhabala armáda a ona musela začať vychovávať svojich mladších súrodencov. Na kone už nemala čas. Trvalo niekoľko rokov, kým sa vrátila na pretekársku dráhu.