Život Sanny Schlosserovej je utrpením. Pripadá jej ako pomalá cesta do pekla, lemovaná cintorínom. Nebyť však podivnej udalosti, ktorá sa stala na úsvite jedného augustového dňa, vyvíjal by sa celkom inak. Keby nie jej náhlej výnimočnosti, nikdy by nevidela sterilizovanie žien a dievčat v Osvienčime, nepodstúpila ponižujúce deflorovanie v lebensbornskom dome, neokúsila bolesť na vyšetrovacích stoloch Clauberga, Schultza a Schumanna, nespoznala desivý úsmev doktora Mengeleho, nestratila najlepšiu priateľku Rivku...
... ale ani by nestretla Gabriela. Gabriela, ktorý by šiel po ňu aj do pekla. A možno tam napokon aj šiel.

Nádherné secesné priestory Freyjiných kúpeľov, nemocničné bloky koncentračných táborov a množstvo lekárskych plášťov. Vitajte vo svete, kde zomrela sloboda, zábrany i Hippokratova prísaha. Máte odvahu? Tak otvorte dvere a poďte ďalej...

„Ako ťa z tohto vysekali?“ spýtal sa šokovane a neprítomné hladkal zjazvenú pokožku. Ach, Gabriel, keby si videl, ako vyzerá moje telo, pomyslela som si zdrvene.

Pokrčila som plecami. „Zázrak. A najlepší ríšski lekári. A hlavne... našli ma veľmi skoro. Nenechajú ma zomrieť. Niečo v sebe mám a oni to veľmi chcú. A keď to dostanú, je možné, že celý svet bude oblečený do našej vlajky. “

Nemecká ríša 1942

Ukážka z knihy:

Suonenjoki, Fínsko jeseň 1980

Postávala som na konci móla a dýchala svieži jesenný vzduch. Z jazera Kuvansi sa dvíhal ranný opar a ja som si musela pritiahnuť vlnenú šatku bližšie k telu. Mala som však rada chlad, ktorý vial od vodnej hladiny. Na tomto mieste som strávila priveľa času hľadiac na jazero a lesy okolo neho a premýšľala som. Dýchala som vône popadaných listov, zeme i ľadovej vody v jazere.

Moje myšlienky sa však nikdy neupriamovali na to, čo dnes. Stála som bez pohybu, hoci som začala cítiť v nohách slabú bolesť. Akosi sa mi však nechcelo otočiť sa a vrátiť sa do tepla domu. A tak som tam stála až dovtedy, kým mi nohy takmer nevypovedali poslušnosť. Vzdychla som, poslednýkrát som prešla pohľadom po vodnej hladine a stromoch v dialke, posledný raz mi spočinul zrak na bielej hmle, ticho sa vznášajúcej vyššie. Nemohla som čakať, kým sa celkom stratí.

Otočila som sa a pomalým krokom kráčala hore. Hnevala som sa sama na seba, lebo moja palička ostala za dverami. Nevedela som sa vyrovnať s tým, že ju potrebujem, že už nemám tolko sily ako kedysi. Na konci móla som sa zachytila dreveného zábradlia a vykročila na schody. Vyjsť hore mi dnes trvalo omnoho dlhšie ako inokedy. Chodníčkom som rozvážnym krokom došla až na bielu verandu a posadila sa na modré vankúše na lavici. Moje telo si potrebovalo oddýchnuť. A moje oči sa nevedeli zmieriť s tým, že tento výhľad už neuvidia. Cítila som, že je blízko, ale ešte nie je čas.

Sledovala som tichú prírodu okolo svojho domu. Vietor niesol listy zo stromov na zem, kde tvorili pestrý farebný koberec.