Sedemnásťročný Samuel „Sooley“ Sooleymon je mladý talentovaný chlapec z Južného Sudánu s veľkými snami. V lete dostane jedinečnú príležitosť zahrať si na basketbalovom turnaji v USA a predviesť sa. Samuel je výborný basketbalista, rýchly, má neuveriteľný výskok, ale na niektorých zručnostiach musí ešte zapracovať. Počas turnaja dostane z domu zdrvujúce správy. V Južnom Sudáne zúri občianska vojna a povstalecké vojská vyplienili aj jeho rodnú dedinu. Otec je mŕtvy, sestra nezvestná a matka s dvoma mladšími bratmi v utečeneckom tábore. Samuel sa chce zúfalo vrátiť domov, ale nie je to možné. Viac-menej zo sympatií mu tréner tímu North Carolina Central ponúkne štipendium.

Samuel má niečo, čo iným hráčom chýba - nesmierne odhodlanie uspieť, aby mohol presťahovať do Ameriky svoju rodinu. Neúnavne trénuje, každé ráno za úsvitu cvičí streľbu na kôš a na tréningoch vyniká nad spoluhráčmi. Keďže tím Centralu prehráva jeden zápas za druhým a má viacero zranených členov, Sooley, ako ho prezývajú, nastúpi na prvý zápas z lavičky. A vtedy sa zrodí legenda.

John Grisham novým románom Smeč tentoraz pokračuje v línii svojich bestsellerov zo športového prostredia.

Z anglického originálu Sooley (Doubleday, a division of Penguin Random House LLC, New York 2021) preložil Henrich Chládek.

Ukážka z knihy: 

Rodina vysedávala v tmavom dome do neskorej noci, rozprávali sa a smiali, snívali o tom, čo ho asi čaká v Amerike. Keď si Samuel spomenul na cestu autobusom, rozhodol sa, že im nepovie nič o banditoch, vojakoch, prepadnutí ani o horiacich mŕtvolách. Začiatkom júla by sa mal znovu vydať autobusom do Juby a nechcel, aby si o neho robili starosti.

Zato neskôr, keď už ležal v posteli, sa nemohol striasť spomienky na bezdôvodne zabitého mladého chlapca. Bol približne rovnako vysoký a v rovnakom veku ako Chol, ktorý mal dvanásť rokov. Kto to bol? Odkiaľ pochádzal? Mal rodinu? Ako je možné, že nakoniec skončil s bandou zlodejov križujúcich cesty? Trúchli ktosi nad jeho smrťou? Vie o tom vôbec niekto?

Hoci si vojaci iba plnili svoju povinnosť a pravdepodobne zachránili niekoľko životov, Samuela trápila ľahostajnosť, s akou zabíjali, a absolútny nedostatok súcitu, prípadne výčitiek svedomia. Smiali sa, keď pozorovali oheň. Do autobusu sa vrátili, akoby sa nič nestalo. Je možné zabiť toľko ľudí a usmrcovať tak často, že sa v človeku nakoniec otupia akékoľvek pocity? Boli mladí ako Samuel.