Básnická zbierka od Janka Martona z roku 2021, jeho desiata v poradí.

"V tme, čo oberá nás o svetlá lámp
Sadajú úkradmo k čaši tušu
Bez obáv vyzliekať pravde háb
Ochotní vykostiť pred nami dušu
... Tú vlastnú...
Prazvláštni alchymisti
Snílkovia - sú Realisti!
... Ján Marton?
- je taký istý..."

Sveťo Vladař (spevák skupiny HT)



Ukážky básni z knihy:

Rana nad ľavé obočie môjho zmyslu



Si ako slnko nad temným

výjavom neurčitej viery.

Rana nad ľavé obočie

môjho zmyslu.

Si Vianocami mojich pohrebov

v gurmánskych papuliach

lásky.

Si batoľa i starena.

Stena prekrásneho výjavu

nad utrpením tmy.

Si premena mojej doby,

môjho rytmu i tónu.

Hlas mojich pochodní,

zrodu i smrti.

Skutočne existuješ.


A to je na tom to najstrašnejšie..




Dlhá a nežne blčanlivá

I.
Chcel by som byť
tvojim pohárom.
Tesne pred pol štvrtou
v ďalšej básni.

Cez okno však len
lámem lúč,
a vravím slnku ešte nezhasni
tú prekliatu vec:

Deň.


II.
Ohnivé dunenie mojich stotín,
iba napája tušenia
a podobne poslednú nádej
na nové ráno a tú istú teba.

Len tak,
akoby bola noc nad čakanie
vzácnejšia.
Dlhá a nežne blčanlivá.

Ako ohne v tvojich studniach.




Je ráno plné okien



Všetko, čo mám,

vo svojej sopke,

sú obrazy. Bez rámov

a ochranných skiel.


Všetko, čo mám,

je ráno,

keď sa nadýchnem vetra,

čo mi posiela tvoje vlasy.


Tvoje ruky. Po vetre

v tom istom obraze bez rámu.

Lebo je ráno

v opuchnutých očiach.


V úsmeve motýľa,

čo sa ukryl do rozprávkovej knihy.

Je ráno teba a mňa.

Sopiek a slnka.


Usmej sa. Hovorím si

a v dlaniach lámem kamene.

Je ráno plné okien

a teba.


Strácam dych a slová.

Znova

v priamom prenose,

keď ti hladím vlasy.


Oknami, čo ostali mi namiesto očí.