Detektívi z oddelenia vrážd práve vyriešili vraždu šoféra dodávky známej tabakovej firmy. Radosť z úspešnej akcie zatieňuje hanba, ktorú páchatelia vrhli na celý policajný zbor. Napriek rozpačitým pocitom vládne v kancelárii stoštyridsaťjeden pohodová atmosféra, no len do chvíle, kým šéf oddelenia nepošle Krauza a Chosého vyšetriť vraždu Lívie. Zistenie, že Lívia je v skutočnosti mačka, je prekvapivé, ale spojitosť a súvislosti so starou známou sú doslova desivé. Z hlbín minulosti opäť vyplávala Hilda Wolfová, psychologička s kamennou tvárou a prísne racionálnym myslením, chladnokrvné monštrum, ktorú Burger s Hanzelom podozrievajú z vrážd mladých chlapcov, zo série ťahajúcej sa ešte z čias socializmu. A aby toho nebolo dosť, v ten istý deň cestou zo školy unesú trinásťročného syna vysokého štátneho úradníka. Unesú ho iba pár krokov od domu Hildy, čo nikto z detektívov nepovažuje iba za náhodu. Dovtedy prominentná štvrť Zlatý trojuholník sa razom stáva diabolským trojuholníkom, v ktorom miznú chlapci ako na bežiacom páse. Detektívi z oddelenia vrážd musia zaloviť v pamäti, zalistovať v zaprášených poznámkach, skonfrontovať staré poznatky s novými, musia urobiť všetko preto, aby záhadu vyriešili, inak si bremeno minulosti ponesú so sebou ďalšie roky.

Ukážka z knihy:

APRÍL 1995

„Kde je tak dlho?“ spýtal sa Burger, netrpezlivo zagánil na dvere, odchlipol z piva, spakruky si utrel penu z fúzov. „Povedal po fajronte U Jumba. Je po fajronte, trčíme tu už aspoň hodinu, tak kde sa ten chlap zase fláka?“
Chlapci z kancelárie stoštyridsaťjeden mu odpovedali pokrčením pliec, ani oni netušili, kde sa Ivan Canis zase fláka, nevedeli, prečo ich dnes po fajronte pozval na pivo, a už vonkoncom nechápali jeho narážky, že musia prísť v plnej zostave, celá kancelária, inak to nemá význam.
„Richard...“
„No?“
„Koľko je hodín?“ rýpal ďalej nespokojný Burger.
„Edo, čo s tebou dnes šije? Inokedy ti Ivan nechýba, ani keď sa neukáže celý deň, a dnes neobsedíš hodinu. Ty nie-
čo vieš? Niečo tušíš? Naznačil ti niečo? Vieš, prečo nás dnes tak narýchlo zvolal? A práve sem?“
„Nič neviem, nič netuším, a práve to ma štve!“ odvrkol naozaj naštvaný detektív.
„Edo, máš čo piť? Máš, tak sklapni a čakaj ako ostatní.
Okrem toho, odkiaľ mám vedieť, koľko je hodín? Nenosím hodinky.“
„Rišo, už skoro mesiac máš mobil, nie? Dostal si pekný hodnotný darček od riaditeľa mesta, tak sa ho konečne nauč
používať!“
„Čo furt všetci máte s tými mobilmi? Čo vás žerie? Je to hnusný odporný pretechnizovaný zlodej času a len do mňa hučíte, nauč sa ho používať, nauč sa ho používať... Neviem, načo ho vôbec vláčim so sebou!“