Rozprávanie pani Dalmy ľahké nebolo. Veľmi sa mi páčil štýl, aký zvolila Coddington. V spovedi pani Dalmy sa mihli aj ich rozhovory,neboli to len spísané spomienky. Ďalej oceňujem prístup Špitzerovej. Ako s ľahkosťou a nadhľadom sa snažila rozprávať o začiatkoch hrôz, ktoré nič netušiacich ľudí zasiahli na Slovensku. Píšem, že sa o to snažila, pretože smútok, bolesť, napáchané neprávosti ju poznačili. Nerozprávala svoj príbeh zatrpknuto, skôr zmierene. Nebojovala s minulosťou, nezožierala ju túžba po pomste (pretože ani po skončení vojny nemala kľudný život),nebolo to v jej povahe. Čelila všetkému, čo jej život postavil do cesty. So zdvihnutou hlavou, hrdosťou na to, kým a čím bola! Nepodriaďovala sa okolnostiam a režimom. Vždy bola sama sebou,a to aj v časoch, kedy mohla "prezliecť kabát" a žiť si vo svetlách reflektorov na doskách, ktoré znamenajú svet. Aj túto jej jedinú vášeň jej dlhé roky odopierali napriek zjavnému talentu. Kniha nesie v sebe aj kúsky humoru, čo na takéto rozprávanie naozaj oceňujem. Musím však povedať, že som čítala aj horšie "skúsenosti" ľudí, ktorí prežili 2.sv.vojnu. Určite však nezľahčujem zážitky pani Dalmy,ale po prečítaní si isto každý povie, že táto ženská mala kusisko šťastia v nešťastí.