Dvojitá porcia temnej imaginácie Jozefa Kariku vychádza ako dvojkniha Hlad/Smäd.

Každá z kníh ponúka samostatný zážitok, no pri čítaní oboch nadobúda príbeh nové významové vrstvy.

Neprirodzene vysoký muž s kufrom, v ktorom sa ukrývajú tie najhoršie nočné mory, brutálny vrah v žltej vetrovke, strašidelná maska zo starej vrecoviny...

Mrazivé rozprávanie zachytáva storočie prízračnej histórie vrchu Čebrať a blízkeho Ružomberka. Autor ho podáva cez majstrovsky vyskladanú mozaiku príbehov, ktoré sa preplietajú v priestore aj v čase.

„Táto dvojkniha vznikla inak než moje predchádzajúce romány. Chcel som zostaviť zbierku svojich starších aj nových mysterióznych noviel. Pri práci som si všimol, že vytvárajú súvislé rozprávanie. Podvedomie mi ho dávkovalo dvadsať rokov. Tento objav ma prekvapil, s údivom som odkryl najdesivejší príbeh, s akým som sa doteraz stretol.“

Ukážka z knihy:

„Nekonečné ticho a pokoj anorganického sveta, kryštálov, kameňov a zeme neporuší ani súdny deň. Nad vrstvami večného mieru, na povrchu zeme, však panoval božský rozmar. Ten Rozmar stvoril život a život je spád.

Atómy Rozmaru padali do vody, padali na zem a tá sa razom zmenila na dejisko spádu, boja a pominutia. Živá bunka sa usadila, z jednej sa stali dve, štyri a mnoho miliónov. Rozmar však chcel niečo iné. V tejto forme ho život nebavil. Rozkázal preto bunkám, aby stvorili klbká, aby zostali pohromade v prapodivných útvaroch. Tak prišli na svet nižšie aj vyššie zvieratá. Mali divné, nemožné tvary a čím boli zložitejšie, tým bol ich život ťažší. Rozmar sa kochal v mukách týchto tvorov, v tom, ako zúfalo sa snažili udržať sa nažive, ako sa hádzali sem-tam v boji o prežitie.

Na nohách behajúce, po zemi bez nôh sa plaziace, na krídlach lietajúce a vo vodách plávajúce žalúdky a rozmnožovacie ústroje, čo chcú byť stále naplnené a čo sa chcú stále množiť. Húževnato žerú i plodia, ako
keby to malo nejaký zmysel.

Boris Farkaš číta z knihy Hlad/Smäd: