Prešli miléniá a Arrakis, planéta, ktorú kedysi pokrývali púšte, je opäť zelená. Leto Atreides síce žije, no prišiel o svoju ľudskú podstatu. Aby zachránil budúcnosť ľudstva, obetoval svoje človečenstvo a splynul s púštnym červom, vďaka čomu je takmer nesmrteľný.

Leto vládne tvrdou rukou. Premena, ktorú podstúpil, ho olúpila nielen o ľudskú podobu, ale aj o ľudské vnímanie morálky. Vypukne vzbura a na jej čelo sa postaví Siona, ktorá patrí tiež k atreidesovskému rodu. Neuvedomuje si však, že Letova predstava o Zlatej ceste pre ľudstvo zahŕňa aj to, ako by sa mal naplniť jej osud a to tak, ako by si sama nikdy nevybrala.Štvrtý diel slávnej knižnej série nás posúva o 3500 rokov vpred v čase a je nemenej pútavý ako tie predošlé.

Ukážka z knihy: 

Dnes ráno som sa narodil v jurte na kraji konskej pláne v krajine na planéte, ktorá už neexistuje. Zajtra sa narodím ako niekto iný na odlišnom mieste. Ešte som si nevybral. No dnes ráno - ach, tento život! Len čo sa moje oči naučili zaostriť, obzrel som si slnečné lúče na udupanej tráve a uvidel som energických ľudí, ako sa venujú príjemným činnostiam svojich životov. Kam... ach, kam sa podela tá energia?

Ukradnuté denníky

Traja ľudia, ktorí utekali na sever cez mesačné tiene v Zakázanom lese, boli od seba vzdialen í takmer na pol kilometra. Posledný bežec v rade nemal ani sto metrov náskok pred D-vlkmi, ktoré ho prenasledovali. Zvieratá brechali a dychčali od nedočkavosti, ako to mali vo zvyku pri pohľade na korisť.

Prvý mesiac visel takmer priamo nad nimi, takže v lese bolo pomerne svetlo, a hoci sa nachádzal vo vyššie položených oblastiach Arrakisu, stále tu vládlo teplo, čo zanechal sparný letný deň. Nočný vzduch z Poslednej púšte Saríru prinášal vôňu živice a vlhké výpary popadaného lístia. Vetrík z Kynesovho mora za Sarírom sem občas zavial náznak soli a rýb.

Iróniou osudu sa posledný bežec volal Ulot, čo vo fremenskom jazyku znamená „Milovaný oneskorenec“. Ulot mal nízku postavu a sklony k tučnote, takže počas výcviku pred touto akciou si musel dávať mimoriadny pozor na stravu. Hoci sa mu na ich zúfalý útek podarilo schudnúť, tvár nestratila oblosť a velké hnedé oči v tom pozostatku privelkého tela pôsobili zranitelne.

Ulotovi bolo jasné, že už nedokáže významne pridať. Dychčal a chrčal. Občas sa potkol. Ale nezavolal na svojich priateľov. Vedel, že by mu nemohli pomôcť. Všetci zložili tú istú prísahu a bolo im jasné, že im nepomôže nič okrem starých cností a fremenskej lojality. Platilo to, hoci všetko, čo kedysi Fremeni mali, dnes malo len povahu recitálov, ktoré rapkajú muzeálni Fremeni.