Úspešná slovenská autorka Silvia Bystričanová píše inšpiratívne a vďaka prístupu k životu jej literárnych postáv dostanú čitatelia chuť pozerať na svet inými očami. Knihy sú primárne určené ženám, ale našli si k nim cestu aj muži, ktorí oceňujú predovšetkým humor. V novinke Ticho nikdy nemlčí sa Dionýz, mladý študent medicíny, snaží zistiť, čo predchádzalo rozhodnutiu doktora Behma kúpiť si pohrebníctvo. Aj táto otázka ho prinútila, aby navštívil v meste starých rodičov, a tak postupne zistil, kým všetkým je jeho dedo a čo preňho znamená rodina. Dionýz má dve sestry, mlčanlivého otca, tvrdohlavú milujúcu mamu a koňa, ktorý sa stane svedkom jeho plachej lásky. Nevšedne všedné dni v meste aj na farme v údolí, túžby, pevné rodinné väzby a láska, o ktorej sa nehovorí, ale denne sa trpezlivo žije. Jeden za všetkých a všetci za jedného. Recept na láskyplnú rodinu.

Ukážka z knihy: 

A ako Adonaj

Annine stopy sa strácali v snehu čoraz rýchlejšie. Úzky chodník odrazu zmizol pod husto pribúdajúcimi vločkami. Snažila sa udržať rovnováhu, čo sa jej chvíľami v členkových topánkach na opätku vymykalo spod kontroly. Každé pošmyknutie sprevádzal piskľavý výkrik plný strachu z toho, že spadne a ublíži si. Po každom takomto spontánnom výkriku sa zahanbila a nervózne sa obzerala, či ju niekto nevidí, akoby výkrik vnímala ako prejav slabosti, nehodný diváka. Kŕčovito si na krku pridržiavala šatku a v tenkom kabáte sa chvela od zimy. Nechápala, ako sa tak náhle mohlo zmeniť novembrové počasie. Pred troma hodinami sa mestečko tešilo zime, ktorá sa podobala pôvabnej jeseni, a teraz by uvítala rukavice, šál a pevné topánky bez opätku. Skrehnuté telo oslabovalo jej myseľ. Chcela byť doma čo najskôr, preto sa vybrala skratkou, ktorú poznali len domáci, a aj tí ju využívali málokedy, pretože všetci chodili autom. Zotmelo sa. Oči privykli na slabo osvetlenú cestu, ktorá pokračovala nedokončenou slepou ulicou, pripravenou na ďalšiu výstavbu domov. Zatiaľju lemovali husté kríky zbavené listov, ktoré v prítmí vyzerali strašidelne.