„Máš v sebe slová, Amelia. Tak veľa nevypovedaných slov. Nedovoľ im, aby ostali v tebe pochované navždy. To, že ťa zlomili, neznamená, že nemôžeš ísť ďalej. Silnejšia, zocelenejšia. Tie slová chcú von a ty to cítiš a vieš. Vylov ich zo seba, otvor tie dvere a pusť von temné spomienky.“

Amelia Snowdenová je hrdá na vlastné kníhkupectvo a svoj pokojný život, v ktorom majú knihy a práca s nimi výnimočné miesto. Len čo sa však zoznámi s charizmatickým autorom mysterióznych hororov, Richardom Rickmanom, jej svet sa pomaly rozbíja. Až záhadná Angelique, umelkyňa z tajomnej miestnosti s knihami a hudbou Edith Piaf, posmelí Ameliu, aby zatvorila oči a pozrela sa dozadu. Amelia sa však bráni a nechce pátrať. No niekedy je všetko naše odhodlanie zbytočné proti mocným silám podvedomia, ktoré sa rozhodlo vypustiť von všetky tiene. Netuší však, že zelené závoje absintu, tajomná knižnica a neobyčajná kniha s prázdnymi stránkami môžu napokon otvoriť aj jej zranené srdce.

Ako je možné, že ju Richard Rickman očividne pozná, hoci sa nikdy predtým osobne nestretli? Aké desivé spomienky ukrývajú jeho oči, ktoré jej začínajú byť povedomé? Kto sú dve mladučké dlhovlasé dievčatá, lapené v pasci pastelového zámku? A ustojí Amelia príbeh Mary Shelleyovej, autorky Frankensteina, ktorý spustí otvorenie jej vlastných zabuchnutých dvier?
Cesta späť už nepovedie...

Pastelový zámok totiž ukrýva nielen víly a umenie, ale aj masky, des a smrť.

Ukážka z knihy:

„Keira, vstaň!“

Dievča kleslo na kolená do mokrého lístia a pomáhalo na nohy kamarátke. Obe boli vysilené, slabé a zdalo sa im, že sa točia v kruhu. Les bol všade rovnaký.

„Ne-vlá-dzem,“ drkotala zubami červenovláska na zemi. Dlhé vlasy mala vlhké od dažďa, konáre kríkov jej kmásali šaty a zatvárali sa jej oči. Chcela položiť telo na zem a zaspať navždy. Nemala už toľko sily ako jej kamarátka.

„Nenechám ťa tu. Pod!“ zaťala zuby druhá dievčina a z posledných síl vytiahla Keiru hore.

Kráčali pomaly ďalej, na mokrom lístí sa za nimi ťahala krvavá stopa, jedno z dievčat malo poranenú nohu. O chvíľu znova padlo na zem, z pier mu unikol ston, ale neplakalo. Ešte nie, hoci jeho vnútro bolo plné sĺz.

„Eveline, nechaj ma tu, prosím...“ Keirine pery sa chveli, oči sa jej privreli, ale druhé dievča rázne pokrútilo hlavou.

„Vydrž ešte, určite narazíme na nejaký chodník a vyjdeme z tohto lesa. “ Dlhé mokré vlny si zastrčila za ucho a snažila sa nevnímať chlad, ktorý jej zaliezal pod biele šaty.

„My sme ho... Myslíš, že naozaj je...“ Keire sa v prenikavých očiach objavili slzy.

„Nemysli na to. Poď, už je to iste len kúsok.“ Dievčina s vlnitými vlasmi odvrátila zrak od kamarátkiných očí a mysľou jej preleteli početné zrkadlá a v nich ony dve. Zdalo sa jej, že už nikdy, nikdy v živote nebude chcieť vidieť žiadne zrkadlo. Striaslo ju a pokúšala sa primäť Keiru, aby sa postavila a mohli ísť ďalej. Nečakala však, že červenovláska vykríkne.