Niekde medzi poéziou a politikou. Medzi sovietskym Ruskom, Manhattanom, Parížom a väzenskou celou. Tam ho nájdete. Eduarda Limonova, básnika, ktorý v jednej ruke drží pero a v druhej zbraň. Nie je to žiadna fikcia! Aj keď sa zdá, že by mohla byť...

Idol sovietskeho undergroundu, disident, tulák, emigrant aj stratený vojak strieľajúci na Sarajevo. Búrlivý život básnika Eduarda Limonova by vystačil za niekoľko biografických románov. Táto kniha je ako žeravá výbušnina, od ktorej sa chcete držať čo najďalej, no napriek tomu ju nedokážete pustiť z rúk.

Významný súčasný francúzsky spisovateľ a dokumentarista Emmanuel Carrere sa rozhodol knižne spracovať život jednej z najkontroverznejších osobností moderných ruských dejín. Limonovov osud sleduje od jeho neľahkého detstva až po zúfalé a napokon úspešné pokusy o získanie uznania intelektuálnej elity. Román Limonov Emmanuela Carrera sa dá čítať ako pôvabný príbeh chlapca strateného vo víre veľkého sveta, ale aj ako znepokojivý obraz druhej polovice dvadsiateho storočia, v ktorom prekvitá násilie, anarchia, brutalita i nenávisť. Taká bola životná cesta pozoruhodnej postavičky menom Eduard Limonov. Keď sa napokon vrátil do postkomunistického Ruska, založil nacionálno-boľševickú politickú stranu, čím svojmu životnému príbehu nasadil korunu. Je to však kráľovská koruna alebo šašovská čiapka? On sa pokladá za hrdinu, ale mohli by sme ho považovať za gaunera, hovorí o ňom Emmanuel Carrere. Jeho skvelý biografický román Limonov vychádza v preklade Igora Navrátila.

Ukážka z knihy: 

Predtým než Annu Politkovskú siedmeho októbra 2006 zavraždili na chodbe jej domu, meno tejto statočnej novinárky, otvorenej odporkyne politiky Vladimira Putina, poznali len ľudia, ktorí sa bližšie zaujímali o vojnové konflikty v Čečensku. Na Západe sa jej smutná a odhodlaná tvár stala zo dňa na deň ikonou slobody prejavu. Práve vtedy som dokončil nakrúcanie dokumentárneho filmu v malom ruskom meste a v Rusku som pobýval často, takže hneď po tej správe mi istý časopis navrhol, aby som sa najbližším lietadlom vypravil do Moskvy. Mojím poslaním nemalo byť zisťovanie okolností vraždy Politkovskej, ale skôr som mal nechať hovoriť ľudí, čo ju poznali a mali radi. Strávil som teda týždeň v redakcii novín Novaja gazeta, kde pracovala ako ich hlavná spravodajkyňa, ale aj v sídlach organizácií na ochranu ľudských práv a vo výboroch, ktoré založili matky vojakov zabitých alebo zmrzačených v Čečensku. Boli to maličké, sliepňavo osvetlené kancelárie vybavené predpotopnými počítačmi. Aktivisti, ktorí ma tam prijali, mali už takisto svoje roky a bolo ich na zaplakanie málo. Je to veľmi malý okruh ľudí, kde každý každého pozná, takže aj ja som zakrátko všetkých spoznal, a tento malý okruh vlastne tvorí jedinú demokratickú opozíciu v Rusku.