Úspešná slovenská spisovateľka Lucia Sasková sa vo svojom najnovšom desiatom románe opäť vracia k téme ľudskej psychiky, ktorou zaujala čitateľov už v románoch Nebezpečná a Rozpoltená. Napínavý príbeh s detektívnou zápletkou poukazuje na tajomné zákutia ľudskej duše a krehkosť duševného zdravia.

Hlavná hrdinka sa ocitá na psychiatrickej klinike na treťom poschodí, z ktorého sa väčšina pacientov nikdy nedostane, keďže je vyhradené pre najťažšie prípady. Kedy a ako sa tam ocitla? A najmä prečo? Netuší. Má nesmierny strach z ľudí, dostáva záchvaty paniky, trpí depresiou a agresívne správanie jej nedovoľuje racionálne myslieť. Lekári sa jej snažia pomôcť, no ona nie je schopná spolupracovať. Časom sa dozvedá, že je obvinená z najťažšieho zločinu – z vraždy. Vôbec si nespomína, že by ju spáchala, a tak má jediný cieľ: rozpamätať sa. Kto je tajomný muž, ktorý stáva v noci pod jej oknom? Ako sa dostane z oddelenia, odkiaľ niet návratu? A nájde sa niekto, kto uverí, že je nevinná a na psychiatriu vôbec nepatrí?

Ukážka z knihy: 

Nič nie je krutejšie ako šialenstvo...

OTVORILA SOM OČI a zalapala po dychu. Chýbal mi vzduch, akoby som sa zobudila pod vodnou hladinou. Netušila som, kde sa nachádzam. Híkaním som sa snažila prekonať neviditeľnú zátku, ktorá mi nedovolila dostať do pľúc ani trochu kyslíka. Nešlo to! Moje telo automaticky spustilo boj o život. Pohlcovala ma panika, vôbec som si neuvedomila, že k mojej posteli pribehli ľudia v zdravotníckych odevoch. Prihovárala sa mi nízka žena s čiernymi vlasmi. Netušila som, čo hovorí, nikto mi nevedel pomôcť. Zahmlievalo sa mi pred očami. Niekto mi tlačil celou silou na hrudník, no bolo okolo mňa toľko ľudí, že som ho nedokázala identifikovať. Chcela som ich od seba odstrčiť, keď to nešlo, kopala som a päsťami trieskala navôkol do všetkého živého aj neživého. Potom ma schmatli silné ruky, ktoré mi nedovolili sa už ani len pohnúť. Prestala som sa metať, oberalo ma to o veľa síl, nadýchnuť som sa však stále nedokázala. Srdce mi bilo šialene rýchlo, do očí sa tlačili zúfalé slzy, uši sa márne sústredili na slová zlievajúce sa do neidentifikovateľného šumu. Nech sa stane, čo sa má stať. Nech stratím vedomie, zavriem oči a je po všetkom. Bez bolesti, bez trápenia, rýchlo a ihneď. Na tvár mi dali kyslíkovú masku a do ruky zaviedli kanylu. Bolela, nemám totiž viditeľné žily a lekári mali vždy problém trafiť sa do nich na prvý raz. Cítila som sa zle. Veľmi zle.

Keď som znovu otvorila oči, mala som pocit, že prešlo len niekoľko sekúnd. Bola však noc.